Co nas spaja?
Zacnem od uplna. Sme poprepajani myslienkami, spolocnymi chvilami, casom, spomienkami, skratka sme. Takou megadialnicou, ze dovi. Vidime ju? Nie. Citime ju? Ano. A ked sme detmi/rodicmi, chceme tych najblizsich chranit, dat im bezpecny pristav a vzdy otvorenu naruc. Vidime to? Nie. Citime? Ano. A ked stretneme toho/tu, pri ktorom uz chceme byt iba skutocni a bez masiek a zatahovania brucha, srdce nam tancuje. Vidime to? Nie. Citime? Ano. A takto by som mohla pokracovat od a az po z.
A nech rozmyslam ako rozmyslam, i ked uz posledne roky nerozmyslam, stale mi z toho vychadza jedno. Uz Maly princ povedal, ze to dolezite je ociam neviditelne a dobre vidime iba srdcom. Teda, on to povedal pan Exupery a vdychol to Malemu princovi. Vsetko to, co vsetko spaja, je Laska. Vsetko, co nas vsetkych spaja, je Laska. Nic viac a nic menej, a pritom najviac. Aj tych, ktori sa chytaju za hlavu nad "romantickou predstavou". Lebo ked osupeme zo seba vsetky tie vrstvy ako z cibule, umyjeme vsetky nanosy a stiahneme masky vyzoru, krasy, tela, postavenia, hmotnych veci, majetku, ostaneme tymi, ktorymi sme. Bez potreby hladkat svoje ego, pretoze to je opakom Lasky. Ostaneme tymi, ktorymi sme a budeme sa usmievat aj vtedy,ked sa nikto nepozera. A my, ak chceme vnimat radost od koncekov prstov az po korienky vo vlasoch, potrebujeme len to jedine. Cez toho, kto nas stvoril, byt Laskou v Laske a pre Lasku. Pre Nho, a pre vsetkych okolo nas.
Viete, ze v januari 2020 sa mi vratila rakovina v metastazach na mnohych organoch. Davali mi par mesiacov zivota. Ono, mozno to bol ten dotyk neznama, mozno nieco ine, ale v prvom rade to bolo velke chcenie stretnut sa sama so sebou, vratit sa k svojej predrahej, cistej, laskavej, radost rozdavajucej, milujucej a milovanej Dusi. Tak som chcela prejst na druhu stranu rieky. Zmierena, stastna, ja. Vtedy som zatiahla na hlbinu. Vtedy sa mi otvorilo Nebo. Vtedy som ucitila dotyky, objatia a nekonecnu silu tej naozajstnej skutocnosti. Pravdy. Stredu. Zakladu. Vesmiru. Boha. Lasky. Odvtedy sa mi deju veci, ktore nemam potrebu dovysvetlovavat, pretoze to, odkial cerpam, je privelkolepe na to, aby sa to dalo pomenovat malymi ludskymi slovami.
Ked som uz nejaky ten piatok "nadcasovala", Peto, dovtedy clovek bez viery, mi raz vecer ledabolo povedal: "Laska, chcem sa dat pokrstit." Nepytala som sa, iba mi oci zaprsali. A tak sme sa informovali ako na to, jednoduchsie v tom, ze sme vlastne v spolocenstve uz par rokov zili, poznali sa aj so Salezianmi, ved byvame hned vedla kostola. Prihlasili sme sa na pripravu ku krstu a obaja na 1.sv.prijimanie a sviatost birmovania. Bolo leto 2020. Sviatosti sme mali prijat na Velku Noc 2022. Isla som do toho s tym, ze budem sprevadzat Peta aspon chvilu, alebo teda dovtedy, kym Panbozko dovoli. Raz tyzdenne sme mali stretka, ktore nas do tej hlbiny vtiahli este viac. Spolocenstvo ludi v nasom salezianskom okoli, hlbka, objatia, zaujem, nepredstieranie, naozajstnost, radost, smiech, slzy, zdielanie, nova rodina, korene, sila, spojenie, hlbka, tajomstvo, chvenie, pokora, vdacnost, pokoj, Laska, skutocnost, skutocnost, skutocnost. K nim a ku kazdemu. Tuzba byt nastrojom, nech sa cezo mna stane co sa ma, Jeho vola. Akakolvek. Ukazat a zit ju, davat radost, prijatie, pochopenie, objat Laskou bez podmienok a byt objimana Laskou bez podmienok. Ano, na Velku Noc sme sviatosti spolocne prijali a bolo to velke, silne a dokonale. Vdaka Bohu za to.
Premostujem. Vo stvrtok som mala divne stavy a brala ma sanitka. Na ct hlavy mi zistili 2 metastazy na mozgu, tak si od piatku lezkam na Klenovej a davaju mi kortikoidy na odpuchy, ktore mi tlacili na nejake centra v mozgu. Vcerajsie CT bolo dolezite, aby zistilo pripadnu aktivitu vo zvysku tela, teda co ostatne metastazy, ktore mam. Chvala Panu Bohu, spinkaju a su stabilizovane. Dnes idem na MR mozgu este pre istotu, aby sme zdiagnostikovali presne a zadali dalsi postup, ktorym budu oziare mozgu. V lepsom pripade konkretne na tie 2 mts a v druhom lepsom trosku narocnejsom pripade celeho mozgu. Kedy, kolko, ako, kde, budeme vediet az po MR. Nuz, odovzdavam sa, nech sa deje. Je mi dobre. Je mi pokojno. Je mi radostne a dakujem za vsetky tie hlbiny, ktore mi bolo, je a bude umoznene vidiet, vnimat, citit, zit, byt nimi objimana a objimat dalej.
Cokolvek sa nam stane v zivote, aj to, co vnimame mozno na prvu ako tragediu, tak nie je. Nic nie je tragedia. Nic nie je problem. Je to zivot. A aj ked to mnohi vnimaju ako klise, naozaj sa nam deje iba to, co ma, aby sme boli tym, kym v hlbinach sme. Aby boli druhi tymi, kym v hlbinach su. Aby sa cez nas diala vola. Zatiahnes na hlbinu. Padnes. Udries sa. Zabolis. Roztrha Ta. Zlomis sa. A znovu sa poskladas. Ano, zlomis sa, aby si sa znova poskladal. A neboj sa casu. Ten nema dosah na plnost bytia. Ved aj motyl pocita nie mesiace, ale okamihy a ma casu dost.
Zelam vam, priatelia v Krajine so zltym nebom, zelam vam, milovani, aby kazdy z vas zatiahol na hlbinu. A kolkokrat sa zlomite, aby ste sa poskladali do celistvosti. Eckhardt Tolle to povedal pekne: Bez ohladu na to, aka dlha sa cesta zda byt, nikdy tu nie je viac nez toto: jeden krok, jeden nadych, jeden okamih.
P.s. som medzi svojimi, obrazy som darovala na toto oddelenie pred par rokmi. Ej, ako potesia!
S laskou, Kato.
30.5.2022
A ja este dodavam slovami druheho: "Tá najdôvernejšia vec, akú môžeme urobiť, je dovoliť ľuďom, ktorí nás milujú, aby nás videli, keď je nám najhoršie. Keď sme najnižšie. Keď sme najslabší. Skutočná blízkosť nastane vtedy, keď nič nie je dokonalé." ~ Amy Harmon