Sviatok kazdy den.

"Kati a ty nemas oslavu?" Moje meniny oslavujem kazdy den. Vlastne kazdy sviatok. Vlastne vsetko oslavujem kazdy den. V stredu som oslavila to, ze mi neposunuli liecbu a mohla som ist v riadnom termine. Tiez to, ze mi baby pichli kanylu na prvykrat! Co po ostatnych vpichoch roznych srandiciek (ktorych zlozenie, ak by ste chceli vediet, ani nahodou neovladam) do roznych casti mojho tela je, osviezujuce. Potom som oslavila to, ze som vecer stihla ist do kostola. A na druhy den po uz asi styridsiatopiatom ag teste isla do obchodu a lekarne nakupit pre par ludi s covidom potrebnosti. Tiez som oslavila, ze som mohla ist na postu poslat baliky a zasielky s obrazmi, knihami a peknostami ludom, ktorym je milsia moja tvorba ako aliexpres. A prisla oslava v podobe stoviek zelani najma zdravia od tych, ktorych poznam a aj od tych, ktorych nie. Moji traja chlapi doma mi dali najkrajsi darcek - ze prezili tu svinu covid, za ktorou zabuchame dvere v tychto dnoch. Vzdy mame pri stole miesto pre pocestneho, ale odtial potial. Do rici. Parkrat nam zazvonil zvoncek pri branke, mile tvare mi podavali cez plot... Vecer som si sadla k pistaciam, hlinenemu anjelikovi, vianocnej ruzi, domacemu hroznovemu mustu, susenej lipe, kniham, vianocnemu cdcku, keksikom, cokoladkam, namalovanemu obrazku a vselicomu inemu. Kazdy den oslavujem den. Kazdu noc oslavujem noc. Vdacna som za vsetko a este za trochu viac. Vcera vecer, ked Misko stal pri terasovych dverach, cakal na sneh a smutny isiel spat, sa Peto postavil a zacal tancovat smerom k posteli, trepotajuc rukami a hovoriac: "Som snehova vlocka, som snehova vlocka a teraz Ta prikryjem", lahol k Miskovi a objal ho. Vyskocila som zo sedacky a trepotanim ruk a robenim piruet a la hroch som urobila to iste. Lezali sme vsetci traja v posteli, objimali a smiali sa. V ociach mi zaprsalo. Krajsiu oslavu si neviem predstavit.