... v 2020, ked sa mi rakovina vratila v podobe metastaz na viacerych organoch a dali mi 3 mesiace zivota, Peto vyslovil prianie dat sa pokrstit. Od septembra toho isteho roku, ked som este stale bola nazive, sme spolu zacali pripravu na prijatie sviatosti. On krst, prve svate prijimanie a sviatost birmovania a ja tiez vsetko okrem krstu. Isla som do toho a tym, ze budem pri nom aspon chvilku, kedze priprava mala byt rok a pol, raz do tyzdna. Co Ti sibe, raz do tyzdna? A to sa da tak dlho? No... da. Tak nejak som stale zila a dozila sa Velkej noci 2022, kedy sme na Bielu sobotu pocas Velkonocnej vigilie sviatosti prijali. Uchvateni pokojom, ktory nas objimal, uchvateni tajomstvom medzi Nebom a zemou, uchvateni zazrakmi, ktorych sme boli svedkami. Nasu druhu svadbu, tentokrat v kostole, sme si naplanovali na nase 13.vyrocie v juni. Ked ma tri tyzdne predtym brala sanitka, bola som mimo, ale po precitnuti mi s pokorou napadlo iba to, ze som vdacna za tu Velku noc. Ze som to stihla. A ked mi oznamili, ze mam metastazy na mozgu, dufala som, velmi, ze mam srdce ciste natolko, aby som bola pripravena narodit sa pre Nebo. Uz tolkokrat za posledne roky som "bola pripravena" zomriet, ze ma to vlastne ano nevyhodilo z miery. Po zmierneni opuchov nasledovala operacia mozgu a stereotakticky oziar s namontovanou konstrukciou do lebky. Dali sme sa na to a neriesili, co a ci. Svadbu sme posunuli na 10.septembra, blizko nasho 12.vyrocia uradeho sobasa.
6 tyzdnov po oziari kontrolne MR hlavy ukazalo, ze sa stalo nieco, co som necakala. A co som, absolutne odovzdana, ani nepredpokladala. Ze mi z hlavy vsetko zmizlo.
Viete, zelam si zostarnut. Chcem mat vrasky a sedive vlasy, chcem byt stara a blazniva. Chcem sa co najdlhsie pozerat na oblaky, objimat stromy, smiat sa s milovanymi, byt uzitocna, rozpravat sa s Bohom vo mne a stretavat ho v druhych. Ale naucila som sa zit v pritomnosti. Prijimat ju a neriesit moju volu. Odovzdat sa do ruk toho, kto ma stvoril a verit, ze sa deje to, co moja dusa potrebuje pre svoj rast. O vysledku hlavy som sa dozvedela 2 dni pred sobasom. Ten mal byt komorny, u nas na Trnavke, u nasich drahych Salezianov, s najblizsimi a spolocenstvom. V sobotu po obede som si obliekla kvetinkove saty s motylmi a povedala si, ze by to hadam mohlo vyjst. Ved len chvila... Priatelia ozdobovali farsku zahradu, stavali podium, varili gulas, piekli burgre, kolace a torty a pagaciky a vselico, chystali hotdogy, montovali stoly... 29 druziciek nas voviedlo do plneho kostola. Pocujem Martina s Luciou a zborom ako spievaju "...ty davas lasku nam co neberie lez dava a z dvoch vzdialenych srdc moj Pane v Tebe jedno sa stava". Som tu. Este som tu. A je mi umoznene prezivat dalsie z miliona pozehnani. Tu. Teraz. S tym istym muzom, ktory hladkal moju holu hlavu v roku 2015, 2020 a aj teraz, ked mi ju oholili kvoli operacii. Sme tu. Teraz. Pozerame pred oltar, kde stoji 15 ministrantov, kamaratov a ich synov a medzi nimi aj ten nas. Pozeram na Salezianov, ktori sa stali neoddelitelnou sucastou nasich zivotov. Pozeram na kriz. Na toho betara na nom. Bazen a radost. Laska a chvala. Vdacnost a pokora. Usmievam sa. Pozeram na kriz a drzim dlan mojho muza. Dakujem, ze ma milujete, hovorim im obom v duchu. Viem, ze ma pocuju. Zaznieva smiech, hudba, ano, aj slzy. Ba aj potlesk bol. Dvakrat. Aj bublinky z bublifukov, co nam tancovali nad hlavami pri odchode. Aj ryza na schodoch pred kostolom, kde sme urobili jednu hromadnu fotku. Tu jedinu som si zelala. Do polnoci v zahrade zaznieval smiech, spev, dokonca aj moj ked som spolu s dalsimi par spievala Haberove pivo a gastany. A oni dole na trave spievali s nami a tlieskali a smiali sa. A dalsi sedeli s trickami od gulasu a v usmievajucom sa kutiku ust sa schovavala omrvinka z jedneho z 30 kolacov. Vo fotokutiku sa ramovali do obrazov, za dalsim stromom na stoliku pisali odkazy do knihy pre nas a na druhom konci deti hadzali fazulky do dialky. Bolo nas takmer 300. Ako tych mracien nad nasimi hlavami, ktore vypustili nesmelych par kvapiek pre stastie, ktore po chvili uniesol stedry vietor a nasledne vysusilo laskave slnko. Nohy si uz necitim, ale uzivam si kazdu sekundu. Kazdu ruku, kazde objatie, kazdy usmev, kazde slovo, kazdeho cloveka, ktory je sucastou.
Som uchvatena zivym Bohom, ktory na nas sype kazdodenne milosti. Nech si kto chce hovori co chce. Uz budem vzdy len na Jeho strane. Zasluzi si to.
Za posledne roky som uz tolkokrat bola pripravena zomriet, ze si uzivam Nebo uz tu. Kazdy oka-mih. Obalena laskou az do spiku kosti. Buduci tyzden zaciname formaciu na Salezianov spolupracovnikov, s Petom ruka v ruke. A v aprili mame v plane ist na put do Svatej zeme, aj vdaka stedrosti nasich milovanych. Ach, teraz som pocula zhora smiech. Ze plany. Viem, viem. Ale aj On vie. Vzdy lepsie ako my. A za to dakujem.
"Ukaz a ja uverim? Nie.
Uver a ja Ti ukazem."
Podarila sa svadba!
