Dnešné moje zamyslenie:
Pozitivita, ktorá nepomáha. Každá minca má dve strany. Vždy, v každej situácii, si nastavujem zrkadlo a pýtam sa seba samej aké by to bolo ak by sa strany otočili. Samozrejme, že vždy záleží od situácie, ale v princípe, ak ide o slová útechy a povzbudenia, sú tie situácie náročné. Keď mi v roku 2015 diagnostikovali rakovinu, po prvotnom šoku prišla v 90% veta: ty to určite zvládneš, si silná. Keď mi v tom istom roku zomrela mama, deň pred jej smrťou väčšina ľudí vravela: neboj sa, to bude dobré... dobre to dopadne... ona to dá, veď je silná. V januári 2020 sa mi rakovina vrátila. Reakcie? Ako je to možné? To myslíš vážne? Si snáď robíš srandu. Zvládla si vtedy, zvládneš aj teraz.
Uvažujem. Jedna vec je niečo povedať, len aby sme povedali. Druhá vec je povedať niečo z nejakého dôvodu. Chcem pomôcť? Chcem zraniť? Chcem nahnevať? Ide o mňa? Idenontoho druhého? V prvom rade sa snažím byť empatická. Nastavujem zrkadlo. Ak zomiera človek, neviem, či to zvládne, lebo je silný. Ak má niekto ťažkú diagnózu, neviem, či to zvládne, lebo je silný. Ak som na tej druhej strane a pozerám na človeka, ktorému sa niečo deje, musím si uvedomiť, že ten človek má právo byť slabý, vydesený, zranený. A ja mám jediné právo. Byť pri ňom. Odľahčiť mu kríž z ramien. Nepotrebujem ho presviedčať, že to bude dobré, pretože neviem, či to bude dobré. A zľahčovanie situácie tú situáciu nezľahčí. Čo môžem urobiť? Byť tam. Iba byť. Povedať, že neviem, čo mám povedať. Povedať, čo naozaj cítim. Že mi je ľúto. Že sa o ňho bojím. Že ho mám rád. Že keď sa vyplače, donesiem mu balík vreckoviek. Že ak nechce byť sám, poplačem si s ním. Že prídem a budem tam len pri ňom v tichu sedieť. Že pôjdeme na lúku a budeme tam kričať. Že neviem, ako sa cíti. Že život nie je vždy fér (ale stále je dobrý a my iný nemáme). Mať odvahu pomenovať veci také aké sú, byť naozajstný a žiť uprostred života, ktorý dodáva hodnotu a zmysel príbehu tým naokolo a aj tomu nášmu. Mať odvahu otvoriť oči. Byť tu pre druhého a povedať mu to. Že mám pripravené ucho, náruč, kávu, čas. A žiť to. Skutočne to žiť. Nie čas, ale láska hojí rany.
9.12.2021