Nečakaj. Žasni už teraz.

Nie som lepsia ako ostatani. Nie som ina ako ostatni. Iba mam svoju cestu. Ako kazdy z nas. Aj ty. Cestu, po ktorej kracam. Na ktorej stojim. Na ktorej padam. Na ktorej vstavam. Na ktorej zijem tu, teraz. Kazde dnes. Kazdy nadych a kazdy vydych, hlbsi ci plytsi. So vsetkym, cim som, kym som, aka som a pre co som bola stvorena. So vsetkym. Bez podmienok.
Nie som lepsia ako ostatni. Len preto, ze mam rakovinu... len preto, ze mam mozno iny kriz... len preto, ze mam mozno inu skusenost... len preto, ze mam mozno ine poznanie... len preto, ze mam mozno ine zazemie... len preto, ze mam mozno ine dary.
Nie som lepsia ako ostatni. Nekladiem si podmienky na prijatie do Clovecenstva toho najvacsieho srdca, v ktorom sme vsetci spojeni jednym, cielom, ktory je nad nami. V momente kladenia si podmienok, pochybnosti, strachu, sa branim. Neprijimam. Vydavam energiu na zbytocnosti, ktore ma oslabuju. Nebojim sa rast pomaly, horsie by bolo nerast vobec. A na to som nebola utkana na tento svet.
Nie som lepsia ako ty. Ona. On. Som rovnakym svetlom. Si rovnakym svetlom.
Mas ho v sebe. Vidis ho? Citis ho? Dychas ho? Vidis sa? Citis sa? Dychas sa? Aby sme videli inych, musime vidiet seba. V  skutocnosti. V tej jedinej skutocnosti, naozajstnosti a pravdivosti. Aby sme nasli odvahu povedat: Toto som ja. Tu som. A dakujem, ze som. A ze som takyto. Takato. A vediet, bez ohladu na cokolvek, ze som. Ze mi bol dany ten najvacsi dar s mnozstvami pozehnani a mam kazde dnes moznost milovat laskou, pre aku som bola stvorena.  Pokorne a s vdakou v kazdej bunke.
Som. Tu som. Som milovany. Som jedinecny.  Som dost.
Necakaj. Zasni uz teraz.