Ked pride zajtrajsok a tento den bude navzdy prec, nahradi ho nieco, co sme nechali za sebou. Nech je to nieco dobre.

Som tu. Som na mieste, kde mam byt. A nechcela by som byt na inom mieste, s inymi ludmi ani okolnostami. Ano, moj zivot sa zdramatizoval. Pred 8 a pol rokmi mi povedali, ze mam rakovinu. Nepoddala som sa, "silna, stvorena pre boj". Zacala som malovat. A po tom, co mi pocas liecby v prvom roku nahle zomrela mamina, sa zacali diat veci. Ludia prelinajuci moju cestu, ini ako predtym. 

Cas plynul spolu so mnou, usadenej do vlastnej spokojnosti. Stale s hormonmi, no uz po liecbe, som pomalicky zabudala, ze som stala jednou nohou nad priepastou. Pred tromi rokmi sa rakovina vratila a sialene parmesacne prognozy s nou. Odvtedy presli viac ako tri roky. Presnejsie 1220 dni. Presnejsie 28 800 minut. Ktore nadcasujem a dostavam nenahraditelnu mzdu skutocnosti. Pretoze to je to, co sa mi stalo. Zivot sa otocil o milion stupnov a skutocnost sa vryla do kazdej bunky mojho tela. Skutocnost. Naozajstnost. Pravdivost. Nepredstieratelnost. Plnost. Vnimanie, citenie, bytie, bitie. Tajomstvo, hlbka, chvenie.(teraz sa usmievam, pretoze presne toto som napisala na obalku mojej knihy koncom roka 2019) Odovzdala som sa a dovolila si byt zranitelna. Dovolila inym, aby sa o mna postarali. Dovolila Tomu, kto ma stvoril, aby sa o mna postaral. Dovolila sebe dat sa, byt prostriedkom na vsetko, co sa ma udiat, vediac, ze je to dobre. Necakala som na koniec, pretoze ten uz nebol strasiakom. Zacala sa skladat mozaika pochopenia, sucitu, prijatia, odovzdania, objati, emocii, vdacnosti, pokory, radosti a bezodnej Lasky. Ked zaspavam, neupriamujem myslienky na prebudenie, iba podakujem za den a odovzdam sa noci. Ano chcem sa rano zobudit ale viem, ze to nie je to, na com az tak zalezi. Som malou vo velkych rukach. S darmi, ktore toho tolko davaju. Ked v kazdom dnesku namalujem obraz, ktory objime druheho cloveka, ked poviem ci napisem slovo, ktore zladi struny v dusi, ked odovzdam pokoj, ktory zaceli ranku, ked rozosmejem oci zastrete smutkom, ked otvorim naruc, ked sa dotknem ... svet sa meni. A ja tu som, nie za seba, aj na to. Vsetci tu sme, nie za seba, aj na to. Byt tu jeden pre druheho. Bit tu jeden pre druheho. Nemusime robit velke veci... tym najvacsim, co mozeme urobit, je postavit sa doprostred zivota a zalubit si ho. Kazdy den nanovo. A s odhodlanim. Tym najvacsim, co mozeme urobit, je najst odvahu mat ludi rad. Nemusime robit velke gesta. Staci... byt tu a nech to vedia. Staci... podat ruku. Usmiat sa. Dotknut sa srdca. Pocut dusu dychat.

Ked pride zajtrajsok a tento den bude navzdy prec, nahradi ho nieco, co sme nechali za sebou. Nech je to nieco dobre.