Keď dávali darčeky, dostala som rakovinu.
Január 2015. Stála som v rade života, v niektorom z tých mnohých radov, kde sa čakalo na prídel. Dostala som. Doteraz neviem, či sa určovalo už niekde pri rozdeľovaní molekúl alebo som len blbo stála. Nech je to tak alebo onak, bolo mi naložené. Povedala by som, že to mnou celkom zatriaslo, ale od malička som bola pevnejšej postavy, tak to bolo iba tam a naspäť. Lebo veď vieš. Ak Ťa niečo položí, máš iba dve možnosti. Buď ostaneš ležať alebo sa postavíš. Moje „tam a naspäť“ ma veľmi rýchlo naučilo, že jednoduchosť v živote je prvoradá. A ešte humor. Všetky jeho formy:-)
Raz som čítala, že strach zo smrti vyplýva zo strachu zo života a človek, ktorý žije naplno, je pripravený kedykoľvek zomrieť. Predstavivosť v mojej hlave teraz spomalenými zábermi zobrazuje tisícky šťastných bláznov, ktorí, keď dozvedia o svojej chorobe, rýchlo utekajú splniť si tajné želania typu...skočím s padákom, budem cestovať okolo sveta, spoznám všetky kultúry, ochutnám všetky jedlá, na ktoré som doposiaľ nemal odvahu. Kúpim si auto. Kúpim si motorku. Ostrihám sa. Naučím sa plávať! Pôjdem k jazeru a nebudem viac sedieť zahalená na deke, v deke, pod dekou...ale budem pri ňom (ideálne aj v ňom) a v plavkách! Aj keď vyzerám ako veľryba! Veď musím žiť! Veď chcem žiť! Veď...žijem. Veď predsa žijem. Ž i j e m.
A tu si uvedomím, že som nikdy nepremýšľala o smrti a vlastne ani o živote. Nikdy som na to nemala dôvod. Do života som vhupla mrňavá, nevedomá a nevidomá a akosi sa na mňa nalepil a brala som ho ako kožu, s ktorou idem všade. Smrť išla našťastie vždy mimo mňa. Iba vo chvíľach, keď sa stala súčasťou našich životov, som ju brala ako fakt. Ani nevyhnutné zlo, ani skúsenosť. Jednoducho iba ako fakt. Rovnováha medzi má dať a dal. Tak ako to funguje všade, keď je Tebe dobre, inému je zle a naopak. Keď sa rodí dieťa, niekde niekto zomiera. Smrť ako taká bola pre mňa vždy nespochybniteľným faktom odchodu. Spájalo sa mi s ňou všetko definitívne a trvalé. Zomrieš a neostane po Tebe ani tá vôňa, ktorú by si mnohí želali.
Nikdy som nepremýšľala nad smrťou. Dokonca ani vo chvíli, keď mi lekár oznámil, že mám v sebe niečo zhubné. Naozaj mi práve povedali, že mám rakovinu? Rakovinu? Tú rakovinu? Ja? Povedali.
Bola to sekunda. Všetko sa zastavilo. Bolo to zvláštne. Nečakané. Cudzie. Šialené. Akoby som to ani nebola ja, zrazu akoby som žila život niekoho iného. Bola to iba sekunda, kedy som si uvedomila, že nie...nie som v inom tele, nie som iným človekom.
Som to ja. Rovnaká, no v okamihu zmenená.
Keď som vyšla z ambulancie do čakárne a zbadala manžela sediaceho pri okne a čakajúceho na verdikt, usmial sa a zodvihol obočie. "Poď nabok, láska," povedala som trasúcim sa hlasom. Pozeráš na človeka, ktorý s Tebou zdieľa dobré aj zlé a ktorý si ani v najhoršom sne nepredstavoval, že sa ho, že sa nás, môže dotknúť čosi zákerné. "Láska," prehltla som naprázdno, "...je to zhubné. Mám to. Mám rakovinu." Pravdupovediac, nespomínam si na výraz v jeho tvári. Objali sme sa a ja, ešte so vztýčenou hlavou, som ho poslala domov za našim Miškom. Vo výťahu smerujúcom na moje poschodie som ani nedýchala. Kým ma prijali na izbu, prešla asi hodina. Najprv som sa postavila ku oknu a dívala sa smerom k nášmu domu, miestu, kde sídli láska.
Oči mi zaliali slzy, keď som sa zložila na stoličku a všetko mi to docvaklo. Mám chorobu, na ktorú ľudia zomierajú...ľudia zomierajú...zomierajú. Čo keď zomriem aj ja? Čo bude s mojou rodinou? Bude si ma Miško pamätať? Dokáže si nájsť Peťo novú ženu a byť šťastný? Pozrela som do stropu, akoby som v ňom hľadala odpovede. Vyfúkla som zo seba všetok vzduch a zatriasla hlavou. Myšlienky odišli, no vzápätí sa vrátili. Ako bude vyzerať môj pohreb? Kto by prišiel? Plakali by veľa? Málo? Aké pesničky budú hrať? Musí to byť perfektné, vravím si. Zorganizované. Bezchybné. A opäť tá moja predstavivosť. Nechala som sa unášať tónmi rôznych piesní a prichytila som sa, ako si pohmkávam. A ako sa usmievam. Je veľa krásnych piesní. Nemusím vybrať hneď. Dnes nie. Má to čas. Má to čas?!? Kto pozná odpoveď na moju otázku, istotne mi neodpovie.
Prišlo to ku mne a ja to prijímam. Zalial ma pocit veľkej vďaky za to, že to nie je nik z ľudí, ktorých ľúbim. Rovnováha, opakovala som si. Dobre, že si to ty. Máš to vo svojich rukách. Vďaka za zdravie tých ostatných. Opäť som sa usmiala, tentokrát však sama v sebe.
"Ani to netrvalo dlho. Pochopiť, že nie som iná ako ostatní. Vyzývaš ma? Dobre. Beriem."
Toto je miesto, kde mám byť.
Uprostred svojho bytia som to stále ja.
(úryvok z mojej knihy Krajina so žltým nebom)