Este minuly rok ked sa ma niekto opytal na sny, nevedela som odpovedat. Ja nesnivam, povedala som, ja zijem a ked sa podari nieco, na co som sa tesila, tesim sa. Ale uz bez ocakavani, lebo tie zarmutia, ak sa nenaplnia. Ale potom som bola inspirovana jednou mudrou zenou a zacala som nielen dakovat, ale aj prosit. Vzdy s riadnou davkou odovzdanosti a vedomim, ze sa stane pre mna to najlepsie. A pre mojich blizkych. Pre kohokolvek. Tento rok, bol asi jun, este som bola v nemocnici, som sa zasnivala. Dala som si ciele. Snove ciele. Splnia sa, splnia. Nesplnia, nesplnia. Vsetko je ako ma byt. Ze si sadnem na posteli. Ze sa otocim. Ze sa postavim. Ze si sadnem na zachod. Ze sa zvladnem utriet. Ze sa sama obleciem. Ze vyjdem na balkon. Ze urobim par krokov. Ze postojacky objimem blizkych. Ze zvladnem schody. Ze pojdem domov. Ze sa osprchujem. Ze si zaspievam bez absencie dychu. Ze pojdem do kostola. Ze pojdem na sushi. Na rybku do pristavu. Ze nastupim do auta bez pomoci. Ze sa obujem. Ze pojdem s Petom do Presova na duchace. Ze pojdem do Sulova a objimem moj strom. Nedokazem slovami vyjadrit vdaku, akou sa mi chvelo srdce pri kazdom dalsom splnenom snovom cieli. Dnes som isla ku mojmu stromu. Partia isla na turu a my dvaja s Miskom sme ostali na chate. Nasunula som si ponozky (prvykrat po dlhych mesiacich sama), obula tenisky (detto), vzala flasu vody, barlicky, Misko vzal skladaciu stolicku a vysli sme na luku. Pozeram na staru hrusku a hovorim si, ze uz tie ponozky a tenisky su uspech. Ze aj keby som dala iba par metrov do kopca, je to v poriadku. Lubim sa. Nemozem byt na seba prilis prisna, ved som pred par mesiacmi skoro zomrela. Nemam komu co dokazovat. Ale musim to skusit. Nezne, s laskou pokryt kazdy krok tuzbou. Parkrat som zastala, ale sadla som si az pri strome. Ten som najprv vyobjimala. Potom som sa rozrevala ako vtedy ked som mala 10 rokov a dostala som od Jeziska syntak. Teraz som dostala od Jeziska plnost radosti, tuzbu zdielat dobro a krasno, tuzbu plnit a splnit. Kym ja som tam revala dojatim, Misko pokracoval v robeni bunkra v lese. Kym ja som tam revala dojatim a chvalila Boha, ten isty milosrdny Jezisko si asi v tom istom case kilometre od nas, v Bratislave, vzal k sebe do Vecnosti dlhorocneho blizkeho kamarata mojich rodicov a nasho kamarata Steva. Cloveka, ktoreho sme lubili. Pred rokom som mu na 70ku namalovala 2 obrazy s leknami. Kiez ho nesu po prude na miesta plne pokoja. Kiez sa vznasa na kridlach anjelov tam, kde ho uz caka nasa mamina. (Mami, postaraj sa o nho.)
No a toto je zivot. Jedna dusa sedi pod starou hruskou, ktoru vola "moj strom", zatial co ina dusa sa narodi pre Nebo. Teraz, ak dovolite, zmlknem. Lebo mlcanie je niekedy v modlitbe vsetkym. Ticho, ako slovo pre spolocnu Lasku. Stevo, dakujeme, ze si tu bol. Dnes... zlte nebo pre Teba. Cest Tvojej pamiatke.