Stojim na onkologii. Cakaren narvana ludmi, ziadne miesto volne. Opriem sa o stenu a prestupujem z jednej nohy na druhu. Po hodine sa uvolni miesto. Sadam. O par miest dalej manzelsky par. On, presedively kratky svihacky zostrih, moze mat okolo 60. I ked... choroba sa na cloveku dokaze podpisat, tak ktovie. Ona, vlasy po bradu decentne zostrihane, sedi vedla neho a hladka mu chrbat. On nesedi v klude. Hybe sa dopredu a dozadu, pri kazdom pohybe nahlas vzdychne. Postavi sa, ona s nim. Podopiera ho a cupita popri nom, jednou rukou stale na jeho chrbte. On ju pocastuje: pod rychlejsie. Pod pomalsie. Daj mi pokoj. Nechaj ma. Chyt ma. Nechytaj ma. Prejde hodina. Prejdu dve. On, sediac, stojac, hybajuc sa a hlasne dychajuc a vzdychajuc. Ona, trpezlivo, hladkajuc jeho chrbat. Ponuka mu vodu, ktoru on odmieta. Podava mu jedlo, ktore on odhodi. Nepyta sa, nenarieka. Drzi ho.
Nepozeram na nich, moj pohlad ide do nikam.
Je mi luto, prepac. Sepnem v sebe pri pripomienke toho, ze som, ked prisli a on zacal, potichu vzdychla.
Vybehnem na stvrte do kaplnky a poprosim o zmiernenie bolesti pre nho. O jeho zdravie, o jej zdravie, o zdravie pre vsetkych v tejto budove. O silu a pomoc. A priehrstie lasky. A podakujem. Cestou naspat na druhe ich mam stale pred ocami. Velmi im zelam vrasky. Nielen z lasky. Lebo viete, my "onkosi", si zelame zostarnut.
Tak velmi mu zelam klobuk na osemdesiatrocnej hlave a smiech, hoc bez zubov. A z nej nech sa stane starenka zosuverena na susienku, s jednou rukou v tej jeho a tou druhou... hladkajuc mu chrbat.
Uz nech nehladam slova. Len nachadzam zmysel. Uz len nech pozeram rovno, nie zhora. Uz nech neodpovedam. Len sa pytam. V cloveku je vzdy nieco viac, nez uvidime na prvykrat. A mozno to je prave to, co potrebujeme pre svoje srdce, aby zacalo byt sebou. Aby zacalo bit sebou.
... dnes som stretla Lasku.