Dnes som stretla Cloveka.

Bol to den ako kazdy iny. 

Stala som tam nad svojimi obrazmi a hladela na nu. Bola o nieco starsia odo mna a pri pohlade na mna akoby nou prebehol blesk. Pozerala utrzkovite na mna, potom na obrazy a ostatne moje vecicky, opat obrazy, mna, obrazy, mna. Stala ako prikovana. V ociach sa jej zaligotali iskricky slz a svet sa na chvilu zastavil. "Neviem, co sa to deje, ale je to strasne silne," povedala. A opat len stala a vo vzduchu bolo citit, ze sa nieco deje. "Vy mi chcete nieco povedat." Povedala som. Ticho stala, chvela sa a naprazdno prehltala. Hladela na obrazy s takou emociou, az som bola presvedcena, ze ich pocuje. "Mozem ist k Vam?" Opytala som sa. Prikyvla. Obisla som prekazky v ceste a prisla som k nej. "Mozem Vas objat?" Prikyvla. A tak som otvorila naruc a prijala cudzinca. "Jedno objatie povie viac nz tisic slov," vybehlo zo mna potichu. Netusim, co sa tam stalo. Neviem, kto bola ta pani. Neviem, preco sme sa tam obe ocitli. Neobjimam ledabolo kazdeho na pockanie, ale viem, ze toto som mala urobit. Stretnut cloveka. Bez privlastkov. Bez minulosti ci buducnosti. Bez trblietok a prikras, bez statusov ci zazemia. Iba stretnut cloveka. Bytost, esenciu, dusu. Pozriet do oci a vidiet svetlo. Zazit svoje poslanie do spiku kosti. Nechat sa zasiahnut. Silno a bytostne. Boh sa ma dotkol, aby som sa ja mohla dotykat druhych. Aby sme obhajili radost z obycajneho bytia. Dnes bola pritomnost hlboko nasytena carom pritomneho okamihu a sepot motylich kridel bolo pocut este intenzivnejsie. Stalo sa to, co pisem na vianocne pohladnice: Vzdy, ked sa dotknes srdca druheho, svet sa zmeni. Dnes bol dotyk dotykom, objatie objatim, usmev usmevom, slovo slovom. Dnes bol den ako kazdy iny. Vynimocny.