Sklanam sa pred jesenou. Farby, ktorymi dokaze objat stromy, nenamiesam na ziadnej palete. Chcem tie stromy poobjimat, jeden po druhom,vsetky. Vsetkych sto, tisic, milion. Na nos mi cosi brnklo. Aj vo vlasoch sa zaskvel. List. Pozical mi ho jeden znich. A vietor mu pomohol. Pozical mi ho, lebo citil, ze citim. A moje poddajne, verne srdce, sa zatrepotalo v tichu. Nadychla som sa a nepotrebovala som zatvorit oci. Nechala som ich a dovolila odovzdat kusok vody zemi. Nebu. Na toto nie su slova. To sa da len citit.
Dakujem za plnost bytia.
