Rím, Taliansko, november 2023
Rím zhrnutie, postrehy, fakty, srdcia...
Rím Ťa očarí nádychom minulosti, ktorá je tu krájateľná na milimetre. Šarmantný, temperamentný, tajomný. Hlavné a najväčšie mesto Talianska. Pre svoju históriu siahajúcu k starovekému Rímu, predchodcu Rímskej ríše, je označovaný ako večné mesto. Množstvo historických pamiatok na pomerne malom území, už len samotné ulice sú obrovskou zbierkou popadaných stĺpov, kameňov, fragmentov akoby ledabolo pohodených, umeleckých sôch, fontán, fresiek. Večné mesto. Večná láska. Roma = amor. V Ríme nevieš, čo skôr. Či objavovať pamiatky, dýchať históriu alebo vstrebávať atmošku ledabolo potulovaním sa zamatovými uličkami, sedením v jednej z tisícich kaviarničiek a pozorovaním života len tak. Rím Ťa každopádne privíta s otvorenou náručou, z ktorej je ťažké sa vymaniť. Ale asi nie je dôvod. Treba sa nechať unášať. More som necítila, ale výfuky motoriek, cigaretový dym všade, ťažké parfémy domácich, to áno. Špina na zemi bežná, asi folklór. Čajky, haluzné to tvory, ktoré som zatial takto zblízka videla iba v Istanbule alebo vo svojich obrazoch. Čajky sú srandovné. Veľké. A hlučné. Nechcela by som, aby ma to kloflo do hlavy alebo kamkoľvek. Rím. Kam sa pozrieš, história. To ja ľúbim. S kúskom fantázie mega priestor na rozlet. Veľkolepé. Kamene. Stĺpy. Tehličky. Fontány. Obelisky. Lampičky. Farebné stromy. Kapučíno. Gelato... mooooore, zožrala som dve veľké. Ja! Čo už pri jednom bratislavskom pidi kopčeku fučím jak lokomotíva. Pizza, pasta, syry, šunky. Áno! Pečené gaštany nie. Sklamali. Akože atmoška keď chrúmeš oukej, ale keď máš z 10ks 5 pokazených, s láskou spomínaš na tie z Lidla, ktoré síce ani na osemnástykrát nevieš poriadne urobiť, ale tváriš sa, že áno a si spokojná aj keď nejdú šúpať a ty ich musíš vyhryzkávať. V Ríme oceňujem vytrvalosť pouličných nazvime ich predajcov rôznych netalianskych národností, otravných špekulantov, ktorí Ti pochvália buď bradu alebo topánky a cpú Ti haraburdy pod nos. Ľúbim ľudí, ale týchto som slušne bez mihnutia oka odignorovala. Dobre tak. Inak, dobre. V prvý deň ma tí Taliani tak vytočili svojou neslušnosťou, že to až milý čašník v reštike musel zmeniť, celkovo obsluhujúci personál, aj v hoteli, véééľmi milí ľudia. Ale myslím, že nie su Taliani. To je jedno, milí. A usmiati. Základ! Nuž Rím. Som tu druhýkrát, Peťo tretí, Miško prvý. Beriem to inak ako pred 4 rokmi. Pre Miška top citujem jedlo a Koloseum. Pre Peta citujem všetko komplexne a pre mňa, úprimne, pocity. Vnemy. Poznania. Slová. Myšlienky. Rím pre mňa nebol asi až tak o Ríme. To, pre čo ma to sem ťahalo... sa zjavilo v podobe slova dnes dolu pod bazilikou sv.Petra pri jeho hrobke. "Pokračuj." Okrem iného. Ono to príde pozvoľna. Ale som nesmierne vďačná, že nám bolo dopriate. Áno, bola som aj podráždená, nepríjemná, ubolená, s kŕčami v nohách, nespaním a únavou, so slabosťou a skúšaním úplne iných limitov, ale prišli uistenia a odpovede na mnoho vecí.
Ako povedal básník Rumí: „V Tvojom svetle sa učím milovať. V Tvojej kráse, ako tvoriť básne. Tancuješ v mojej hrudi, kde Ťa nikto nevidí, ale niekedy Ťa vidím ja a tento pohľad sa stáva umením.“
Som posilnená, povzbudená a pokojná.
Som vďačná a vnímam to ako veľké požehnanie, že keď som sa raz dotkla skutočnosti, pravdy, celistvosti, spoznávania a hlbín, iné mi nechutí. Že mi iné nechutí. Že toto som ja. Stotožnená. Prijímaná. Milovaná. Požehnaná. Že v samotnom strede môjho svetlom obaleného srdca sídli život a je to to najkrajšie miesto na zemi.