Rím, Taliansko, november 2019
Rim, na zaklade ziadosti par z vas o info, poznatky, par teplych slov. Najprv napisem, fotky pridam neskor. Nuz, co napisat o Rime. Okrem toho, ze je to hlavne mesto Talianska, na mna po dvoch dnoch a 30km v nohach posobi neuveritelne. V skratke:
Rim, den 1.: Cesta z letiska Fiumicino ubehla rychlo, vlakom do centra. Odpadky okolo trate ma nutili zatvarat oci, co bolo po styroch hodinach spanku lahke. Hotel Ibis styles art noba v stvrti netusim akej, ale je to v Rime, to viem, nesklamal. Zacnem mhd. Pouzivame nohy. Vacsinou. Presunut do centra sa vsak musime, a kedze mame pred hotelom autobusovu zastavku, najlepsie to je autobusom. Teda v pripade, ze nemate kupeny vstup do niektorej z pamiatok na konkretny cas a 40 minut stojite na zastavke jak tupci a nic nejde. A potom ide a vy sa nezmestite do autobusu, lebo taliani su proste taliani, ne a ne sa posunut do stredu, kde je miesto. Metro o nic lepsie, masaker. Ma to vyhodu, ze v zakrutach nepadnete, aj keby isiel sofer ako s dobytkom, lebo nemate kam. Takze co sa mhd tyka, cele zle. Ale po prekonani tych par desiatok minut na vas Rim dychne niecim, co fakt nedokazem pomenovat. Vcera po prichode sme sa vybrali hned do Kolosea. Prsalo, ale kupodivu nam to neprekazalo. Mne trosku, asi minutu, ked som na prvej selfickosvojke zistila, ze vyzeram jak ovca s vlasmi do vsetkych stran. Nepodstatne. Cestou ku Koloseu sme stretli na Piazza Venezia krasny veeeelky biely pamatnik Vittoriano. Akoze vau. Fakt pekne. Cosi sme pofotili, ale s tym, ze sa este vratime, sme ficali ku Koloseu. Dazd bol coraz silnejsi, Koloseum sme uz zdialky videli. Cestu nam vsak skrizili kusky Forum Romanum. Akoze vau. Tomu povenujem par slov neskor. Faktom je, ze to bolo ako magnet, nevedeli sme sa odtrhnut. Dazd nam uz vobec nevadil. Prisli sme ku Koloseu a pri pokladni nas teta potesila, vstup bol zadarmo. A ze tam nebolo kvantum ludi, potesilo este viac. Samotne koloseum nam vyrazilo dych uz pri prvych krokoch a na stretnutie s takmer dvetisic rokmi budeme dlho spominat. Mozno navzdy. Tohoto miesta som sa trosku bala, predsa len sa tu nediali pekne veci, ale posobilo na mna naopak. Takmer magicky. Okrem gigantickych veci som si vsimala malickosti, ktore podciarkovali jeho silu. Boli sme tu dlho, presli sme si vsetko, co sa dalo a odchadzali sme nadseni. Nase kroky smerovali ku kopcu Palatin, kde sidlili cisari a odkial sa zacalo v udoli rozprestierat Rimske forum. Tak tu sme sa definitivne, prepacte za vyraz, posrali. Velkolepe, dych beruce, nadherne, velikanske. Boli sme uz na mnohych miestach, kde boli pamiatky kde tu, vedel si, kam mas ist. Tu to je vsade. Naozaj vsade. Kam sa pozries, tam je kamen, skala, stlp, obluk, relief. Historia vsetkych nas. Fakt nas to uchvatilo. Ked som bola mala, chcela som byt archeologickou a drzalo ma to velmi dlho, tieto veci su mi blizke a uzivam si ich a to moj pocit este umocnuje. No ale podme dalej. Z Forum Romanum sme sa vratili k "bielemu domu" Vittoriano. Slniecko uz zacalo zapadat za obzor, dazd ustal a obloha sa sfarbila do zlta. Kto ma pozna, vie si ma predstavit. Hotova som bola. Ho-to-va. Normalne ze mimo. Zmoknuta, nohy zodrate po rit, necurala som asi 6 hodin... ale bolo mi tak krasne na dusi. A ked uz mi tak bolo, a Petkovi mimochodom tiez, isli sme sa dorazit este Fontanou di Trevi. Ked tak vnimate vsetky tie krasy, uvedomite si, co clovek vsetko dokaze. A nerozumiete, ako to dokaze, lebo to su veci az nadludske. Fragmenty dokonalosti tohoto mesta zatienia aj take detaily akymi su masy turistov, vsade fajciaci hlucni taliani s retro okuliarmi a mobilmi v rukach, do ktorych vkuse cumia. Posledna zastavka vcera boli Spanielske schody. Co k nim povedat? Su to schody. A to je asi tak vsetko. Ale dobre pecene gastany pri nich predavaju. Za prvy den ~ Rim je vzdy dobra volba.
Rim, den 2.: po vcerajsich 16km sme si pri ranajkach povedali, ze sa nemusite uplne dorazit a dnes dame pianko. Ubrali sme a dali iba 14.5.Den zacal slnecne, bez dazda. Bolo to fajn, pretoze inak by sme na tej zastavke cakali 40 minut v dazdi. Ano, to bolo dnes. A to sme mali na 11.00 kupeny vstup do Sixtinskej kaplnky. Vybrali sme si den vo Vatikane. Aj napriek znacnej casovej rezerve nam cakanie na autobus urobil skrt do casoveho planu a prudiace davy turistov nas trosku dostavali do pochybnosti. Nastastie vo Vatikane maju pri vstupe v pazi. Hlavne, ze ste prisli. Po vstupnej kontrole cez pipace a svetielka, sme uz len nasledovali tabulku Sistine chapel. Srdce mi zacalo buchat hlasnejsie, uvidim Michelangelove fresky. Sak kolega, tak som bola cela vytentockovana. Ale nie, s uplnou vaznostou, strasne som sa tesila na jeho Stvorenie Adama a dve ruky smerujuce k sebe. Isli sme hore, vlavo, vpravo, dole, vlavo, este nizsie, taka chodba, hentaka chodba, prechadzali sme cez Vatikanske muzea a galerie asi 45minut, kym sme sa dostali na miesto, kvoli ktoremu sme prisli. Citila som sa ako v Ikea, tiez musis prejst vsetko a postretat kopu zbytocnosti, aby si sa dostal na koniec. Nuz ale, Sixtinska je Sixtinska. Kracala som bez reptania, iba s obcasnou otazkou kazdych 5 minut "... kedy tam uz budeme?". Dockala som sa. Michelangelo. Majster. Genius. Absolutny. To musite vidiet, to sa neda opisat. Mrte ludi nakope vsak uberalo na atmosfere. Ano, dedicstvo nasich predkov, obzvlast ak stoji za to, treba ukazat, ale v tomto pripade si myslim, ze tato cista krasa si zasluzi uctu tichom. A v nom sme sa pobrali hladat vchod na Namestie sv.Petra, pozriet papezov balkon a vsetko okolo toho. Bolo treba vyjst z muzei, obist hradby Vatikanu. Isli sme, prisli sme. Krasne. Vela stlpov. Vela ludi. 2 hodiny v rade do baziliky sv.Petra sa nam cakat nechcelo, a tak sme si len odfotili mladeho muza svajciarskej gardy, pomodlili sa po svojom a vybrali sa k rieke Tiber na druhom konci Vatikanu, pri ktorej stoji Anjelsky hrad s uzasnym mostom, posiatym sochami anjelov. Odtial sme sa smerom ku Panteonu zastavili na Piazza Navone, kde sme si dali vyborny obed v restauracii Bernini, pozerajuc sa na prdel Neptuna na carovnej fontane. Namesticko pekne. Zotmelo sa. Smerom k Panteonu som sa dozvedela z bedekeru o Rime, ze je tam pochovany Raffael Santi, dalsi uzasny maliar, kolega. Panteon je vau. Zbytocne slova. Treba zazit. V strede v strope diera. Haluz. Ked uz si v stave, ze si necitis nohy, ides dalej. Tak sme isli kuknut Koloseum v tme. A este par veci a ukoncili sme to dalsimi ruinami. Opat dych berucimi. Za den druhy a za nas: Rim je vzdy dobra volba.