Nechaj padnúť hviezdu
...Zahanbila som sa, kľakla k nemu a pohladila ho po vlasoch tak nežne, ako som len dokázala. To ja nerozumiem. Miško áno. Že drobné, čisté, nezištné želania, sú tie silné, najvzácnejšie. Také tie naozajstné. Tie zo srdca. Môj malý, veľký syn, mi opäť pripomenul, aké dôležité je cítiť to najhlbšie, najúprimnejšie a najčlovečenskejšie v nás, vnímať to, zžiť sa s tým a žiť tým. A možno je to klišé, ale naozaj poďakovať. Každý deň. Pretože denne zažívame okamihy, ktoré si možno ani neuvedomujeme, nechávame ich pretiecť pomedzi prsty bez možnosti zacítiť kúsok skutočnosti na koži. V dnešnom zhone všetci priveľa myslíme, priveľa zháňame a naháňame, priveľa chceme a zabúdame na radosť, ktorá je v obyčajnom bytí. Buď preto svetlom sám sebe. Nikto iný, okrem nás samotných, nás nezachráni. Nikto iný ani nemôže. Ani nesmie.