Keď mi stromy pošepkajú.

25.01.2018 01:03

Stromy sú básne, ktoré Zem píše do Neba. Preto rada vdychujem vôňu ich duše. Vo svojej sile a krehkosti zároveň sú pre mňa tou najsilnejšou, najvzácnejšou a najkrajšou inspiráciou. Ožívajú v daždi, menia sa za svitania, cez deň sálajú teplo a keď slniečko zapadá, tancujú ako na bále. A po zotmení sa ich srdce ukľudní, no ak si ich pustíte bližšie, stále počujete ich nežný tlkot. V každom konári pár vrytých múdrych slov objímaných nezbednými listami. A kde - tu sa nejeden oddelí a poletuje svetom ako splašený kôň, pohladiac tvár človeka. A pri tom všetkom sme to my, ľudia, ktorým dávajú každým nádychom kus vlastného Ja. Veru...niet objatí, ktoré si nezaslúžia.