Keď dávali darčeky, dostala som rakovinu
"Január 2015. Stála som v rade života, v niektorom z tých mnohých radov, kde sa čakalo na prídel. Dostala som. Doteraz neviem, či sa určovalo už niekde pri rozdeľovaní molekúl alebo som len blbo stála. Nech je to tak alebo onak, bolo mi naložené. Povedala by som, že to mnou celkom zatriaslo, ale od malička som bola pevnejšej postavy, tak to bolo iba tam a naspäť. Lebo veď vieš. Ak Ťa niečo položí, máš iba dve možnosti. Buď ostaneš ležať alebo sa postavíš. Moje „tam a naspäť“ ma veľmi rýchlo naučilo, že jednoduchosť v živote je prvoradá. A ešte humor. Všetky formy.:-)
Raz som čítala, že strach zo smrti vyplýva zo strachu zo života a človek, ktorý žije naplno, je pripravený kedykoľvek zomrieť. Obrazy v mojej hlave teraz spomalenými zábermi ukazujú tisícky šťastných bláznov, ktorí, keď dozvedia o svojej chorobe, rýchlo utekajú splniť si tajné želania typu...skočím s padákom (veď keby náhodou...aj tak je to jedno), budem cestovať okolo sveta a spoznám všetky kultúry (možno niekde na mňa sadne duch nejakej dávnej filozofie a otvorí mi dvere do Večnosti), ochutnám všetky jedlá, na ktoré som doposiaľ nemal odvahu. Kúpim si auto. Kúpim si motorku. Naučím sa plávať! Pôjdem k jazeru a nebudem viac zahalená na deke, v deke, pod dekou...ale budem pri ňom (ideálne aj v ňom) a v plavkách! Aj keď vyzerám ako veľryba! Veď musím žiť! Veď chcem žiť! Veď...žijem. Veď predsa žijem. Ž i j e m.
A tu si uvedomím, že som nikdy nepremýšľala o smrti. A vlastne ani o živote. Nikdy som na to nemala dôvod. Do života som vhupla mrňavá, nevedomá a nevidomá a akosi sa na mňa nalepil a brala som ho ako kožu, s ktorou idem všade. A smrť, tá išla našťastie vždy mimo mňa. Iba vo chvíľach, keď sa stala súčasťou našich životov, som ju brala ako fakt. Ani nevyhnutné zlo, ani skúsenosť. Jednoducho iba ako fakt. Rovnováha medzi má dať a dal. Tak ako to funguje všade, keď je Tebe dobre, inému je zle a naopak. Keď sa rodí dieťa, niekde niekto zomiera. Smrť ako taká bola pre mňa vždy nespochybniteľným faktom odchodu. Spájalo sa mi s ňou všetko definitívne a trvalé. Zomrieš a neostane po Tebe ani tá vôňa, ktorú by si mnohí želali.
Nikdy som nepremýšľala nad smrťou. Dokonca ani vo chvíli, keď mi lekár oznámil, že mám v sebe niečo zhubné. Naozaj mi práve povedali, že mám rakovinu? Rakovinu? Tú rakovinu? Ja?
Povedali. Bola to sekunda, keď sa všetko zastavilo. Bolo to zvláštne. Nečakané. Cudzie. Šialené. Akoby som to ani nebola ja, zrazu akoby som žila život niekoho iného. Bola to iba sekunda, kedy som si uvedomila, že nie...nie som v inom tele, nie som iným človekom. Som to ja. Rovnaká, no v okamihu zmenená."