K výstave Obrazy tvojej duše

DOVOĽTE MI, ABY SOM ZMYLA Z VAŠICH VŠEDNÝCH DNÍ PRACH KAŽDODENNOSTI

 

alebo 

 

AK CHCETE BYŤ ŠŤASTNÍ, BUĎTE!

 

Milá čitateľka, čitateľ, takéto výstižné myšlienky predstavujú Katarínu Olíkovú najlepšie. Kreatívnu  umelkyňu, výtvarníčku - maliarku, tvorkyňu záložiek do kníh, kalendárov, doplnkov bižutérie a iných originálnych drobností, no predovšetkým obrazov.

Katarína má na všetko vlastný názor, vlastný pohľad a bezprostrednú náturu, takú, aká je ona sama.

Rodáčka z Bratislavy, ako sama hovorí " moje úžasné mesto", v ktorom žije aj so svojou milovanou rodinou, v ktorom pracuje, dýcha, sníva, ...a maľuje!

Detstvo prežila viac ako aktívna folkloristka vo "Vienku". Stredná škola bola technická, teda stavebná, čo sa veľmi k jej básňam a poézii nehodilo, to skôr niekoľko semestrov psychológie. Prečo ju predstavujeme až teraz?

   Katarína žije jeden príbeh. Príbeh s okamihmi jej života, ťažkých okamihoch, keď jej ako 37 ročnej mamičke dvojročného syna diagnostikovali v januári 2015 zhubný nádor prsníka. Ťažké životné okamihy človeka môžu zraziť na kolená, čo sa jej aj čiastočne stalo. Ten impulz prišiel nečakane, bez ohlásenia, ale nie tak, ako by si ho človek prial dostať. Vlastne ten impulz bol nejaký ukazovateľ smeru, ktorým sa má vybrať.

Ona sama hovorí o tých momentoch takto: "Vďaka okolnostiam, osudu, rodine, Bohu, priateľom, vôli, láske, humoru, liečbe...sa mi otvorili akési dvere kamsi...neviem to popísať. Viem len, že som začala maľovať a to mi zachránilo život. Už to budú dva roky, čo maľujem svet v sebe a okolo seba, čo tvorím maličkosti a vdychujem im život. Maľovanie je pre mňa niečo ako forma denníka, moja osobná výpoveď, prejav nálady, myšlienky, zároveň je to terapia a vnútorná potreba vyjadriť sa, proste v tom som sa našla".

Da Vinciho výrok "maľovanie je poézia, ktorá je videná, ale nepočutá a poézia je maliarstvo, ktoré je počuté, ale nevidené“ je asi adekvátnym vysvetlením, prečo píše básne a vdychuje život do jej diel. To zrejme iniciovalo zopár ďalších pacientiek s rovnakým osudom. Tie ju oslovili po tom, ako vyšla kniha básní s jej ilustráciami a požiadali ju, či by nemala chuť zapojiť sa do projektu "Empatická pohľadnica".

   Katarína nám prezradila, prečo práve empatická pohľadnica. Má slúžiť práve zdravému človeku ako pomôcka. Ona sama hovorí - "Keď sa ľudia dozvedia o vašej diagnóze, nevedia, ako majú s vami komunikovať. Niekedy to na okolie tak doľahne, že radšej prejdú na druhú stranu cesty, než by sa chorému prihovorili, pretože nevedia, či by sa ho nejako nedotkli, alebo neurazili ho".  

Dozvedáme sa, že onkologický pacient má veľmi širokú škálu emócií, s ktorými sa len málokedy niekomu zdôverí, pretože má sám problém stráviť to a okolie nevie, ako má reagovať. Ľudia sú síce pozitívne naladení, ale nevedia, ako to majú povedať, a radšej nehovoria nič, ba sa až vyhýbajú.

   Zmysel empatických pohľadníc tkvie v zjednodušení komunikácie medzi pacientom a jeho okolím, v podstate je to prostriedok na uľahčenie prístupu zdravého človeka k onkologickému pacientovi, - "aby k nám pristupovali ľudia ako k zdravým".

Katarína má za sebou už viacero výstav, začala prenášať jej pozitívnu energiu na ľudí aj cestou kurzov maľovania pre deti i dospelých, ľudí, ktorí si nikdy nevedeli predstaviť, že by vedeli namaľovať ich pocity. Sprostredkovanie odvahy vlastného prejavu deťom i dospelým je neviazané, a také sú aj ich obrazy. Spontánne, úprimné. Ale asi najdôležitejšie zo všetkej tej empatie, prejavu, vdýchnutia energie a myšlienky je jej filozofia: "Počítaj denne svoje požehnania, neber všetko príliš vážne, hraj sa, daruj úsmev, pohlaď niekoho, raduj sa z maličkosti, objímaj, tancuj a ďakuj. Veľa starostí sa potom do Tvojho života skratka nezmesti!"

 

Zopár citátov z "Empatických pohľadníc":

VIEM, ŽE NEPOTREBUJEŠ POČUŤ, AKÁ  SI SILNÁ A ŽE TO ZVLÁDNEŠ. POMÔŽEM TI VŽDY, KEĎ SA BUDEŠ CÍTIŤ SLABÁ A ZVLÁDNME TO SPOLU.

KEĎ TI BUDE ŤAŽKO, POKOJNE ŠMAR TÚ VÁZU O ZEM! PRINESIEM LEPIDLO A SPOLU JE DÁME ZNOVA DOKOPY.

TO PREJDE. A NEŽ SA TAK STANE, BUDEM STÁLE PRI TEBE.

MYSLÍM NA TEBA KAŽDÝ DEŇ, AJ KEĎ TI NEVOLÁM A NEPÍŠEM. SOM SLABOCH, NIE AKO TY! ODPUSŤ MI TO.

"BUDEŠ ŠŤASTNÝ", POVEDAL ŽIVOT, "ALE NAJPRV ŤA UROBÍM SILNÝM".

 

A ešte niečo z Malého princa, ktorý vedie Katarínu už od detstva:

ČLOVEK SA NAPLNO PREJAVÍ, AŽ KEĎ SI ZMERIA SVOJE SILY S PREKÁŽKOU.

DOBRE VIDÍME IBA SRDCOM. TO, ČO JE PODSTATNÉ, JE PRE OČI NEVIDITEĽNÉ.