HILLS SK, rozhovor z 14.5.2021
18.05.2021 11:55
ŽIVOT JE SÉRIOU NEUVERITEĽNÝCH ZÁZRAKOV
Vzlietnite k svojim snom
Katarína Olíková sa narodila v Bratislave v roku 1977 ako multifunkčná osoba. Počas svojho doterajšieho života prešla od folklóru cez stavbarinu (na strednej), sociálnu prácu a psychológiu (na vysokej) a marketing (v práci) až k umeniu. V januári 2015 jej ako 37ročnej mamine takmer 3ročného chlapčeka diagnostikovali zhubný nádor prsníka.
MNOHO ĽUDÍ SA V TAKOMTO MOMENTE ZLOMÍ. BEZMOCNOSŤ ICH PREVALCUJE A NEDOVOLÍ ŽIŤ PODĽA SVOJICH TÚŽOB A SNOV. SÚ VŠAK AJ TAKÍ, KTORÍ ZAČNÚ TÚŽIŤ PO SEBE NIEČO ZANECHAŤ EŠTE VIAC. ROVNAKO AKO KATARÍNA.
Za ostatných šesť rokov namaľovala vyše 1800 obrazov. Napísala knihu plnú obrazov a zamyslení Krajina so žltým nebom, prispela svojim príbehom do knihy Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby - 19 príbehov z karantény, vystavovala obrazy na siedmich výstavách, je spoluautorkou Empatických pohľadníc pre OZ Amazonky, ilustrovala knihu Roztavené putá, maľovala obrazy priamo na steny v rôznych príbytkoch, reštauráciách či Materskom centre Margarétka v Bratislave na Trnávke a čo to o sebe porozprávala v rôznych médiách.
Tak zhruba k dnešnému dňu. Nie je toho vôbec málo. Čo poviete? ...ale ani toto ešte nie je všetko.
Pretože jednou z najdôležitejších vecí, ktoré od diagnostiky rakoviny začala Katka robiť, sú kurzy maľovania a učenie ľudí nebáť sa vzlietnuť. Kam? Predsa k svojim snom a túžbam.
Dovoľte nám predstaviť vám maliarku Katku Olíkovú.
KATKA, ČO SI SI O SEBE MYSLELA, KEĎ SI BOLA DIEŤA?
Pravdupovediac som o sebe ani neuvažovala. Nemala som kedy (smiech). V 4 rokoch som začala tancovať a spievať vo folklórnom súbore. Boli to samé tréningy, sústredenia, festivaly, po víkendoch sme nakrúcali Spievanky do telky... takže som len išla s prúdom. Vnímať som sa začala možno niekde na začiatku 2. stupňa, keď som zistila, že mám názor a je dobré ho povedať. Hoci, väčšinou sa nezhodoval s väčšinou. To mi dodávalo odvahu vedieť sa za seba postaviť za každých okolností, aj keby som na druhej strane mala stáť sama.
ČO SI O TEBE MYSLELI TVOJI SPOLUŽIACI?
Neviem, ale keďže som s mnohými stále v kontakte, môžem sa ich opýtať (úsmev). Myslím, že ma videli ako akčnú babu. Kde sa niečo mihlo, tam som bola. Či už to boli nejaké akcie v škole alebo mimo školy, ak som ich priamo neorganizovala, bola som blízko organizátorom. Mala som rada veci pod kontrolou a s tým súvisiaci prehľad o všetkom.
KOMU SI NAJVIAC DÔVEROVALA?
Keď som bola menšia, bola to moja mama. Aj keď som už rástla a myslela si svoje, vždy som vedela, že u nej nájdem podporu, oporu a otvorenú náruč. Rovnako to bola a stále je dôvera k mojej intuícii. Osvedčilo sa mi už veľakrát v živote, že to prvé, čo mi napadne, je správne. Intuícia je dar, ktorý máme všetci. Len ho cez hluk telky, mobilov a vlastných myšlienok nepočujeme. A to je veľká škoda.
ČO POZITÍVNE ŤA NAUČILA ULICA?
Zodpovednosti. Vyrastala som v dobe, kedy ešte neboli mobilné telefóny, čiže pre dnešnú mládež som už zrejme niečo ako dinosaurus. Ale malo to niečo do seba. Musela som sa naučiť spoľahnúť sa na seba a vedieť, že sa o seba postarám. Keď z nerozvážnosti spadnem a rozbijem si koleno, musím si ho ošetriť a dokrivkať domov. Napríklad. Tiež to bola dôvera v seba samú, že sa budem vedieť dostať z miesta A na miesto B iba na základe informácii, ktoré dostanem od cudzích ľudí. Pekne pozdraviť, slušne sa opýtať a poďakovať. Nebol ani Google ani navigácie a ľudia mali k sebe tak nejak bližšie, lebo boli odkázaní jeden na druhého.
ČO NEGATÍVNE TI DALA ULICA?
Bola som obozretná, takže negatíva asi žiadne. Jedine, že by áno a nespomínam si
NA KTORÉHO UČITEĽA SI RADA SPOMENIEŠ?
Na moju triednu z 2. stupňa na základnej škole. Bola to taká postavička vhodná skôr do komiksu ako do školy. Mala výrazné črty a všetci sa jej báli. Učila nás slovenčinu a dejepis a bola fakt extrémne prísna. Dievčatám stále opakovala, aby sa ostrihali, lebo dlhé vlasy znamenajú krátky rozum. Spomínam si ešte na pár hlášok, ale najviac na túto: „Ak si nervózny, trhaj mokrý záchodový papier!“ Raz som to vyskúšala a čuduj sa svete, ono to naozaj funguje. Sú to milé spomienky. Nesmiem opomenúť to, že vďaka svojej prísnosti ma veľa naučila a jej predmety sú mi blízke dodnes.
ČO ŤA NAKOPLO POBIŤ SA O SVOJ VLASTNÝ ÚSPECH, ZAMAKAŤ NA SEBE?
Čo je lepšie? Zobudiť sa ráno a mať chuť tresnúť dverami, pretože musíš ísť do školy či do práce? Alebo sa zobudiť, byť vďačný, že máme to šťastie a zobudili sme sa (koľkí to šťastie nemajú) a robiť niečo, čo nás posúva, učí, živí? Makať na sebe pre mňa znamená nezakrpatieť, nezapadnúť do šedého davu, ktorý ma zomelie a pôjde smerom, ktorým ja ísť nechcem. Byť sebou, autentickou, no pritom sa stále držať pri zemi a pamätať na to, že originálny je každý. Ak som slabá, pomôžu mi iba tí silnejší a naopak, ak som ja tá silná, pomôžem slabším. Nad nikým sa nevyvyšovať, pred nikým sa neponižovať. Nájsť si to, čo ma naozaj napĺňa a veriť, že to budem robiť dobre. Ak dám do toho srdce a budem skutočná, tak budem. Vždy.
ČO BOLO PRE TEBA NAJŤAŽŠIE PRI DOSAHOVANÍ TVOJHO ÚSPECHU?
Nepoľaviť, zotrvať a byť pracovitá. Skúšať, učiť sa, zlepšovať sa. Naučiť sa padať lepšie. Nemať zbytočné očakávania od seba ani od ostatných, dožičiť si radosť z ocenenia. Neporovnávať sa s ostatnými, každému dopriať hojnosti, akej si zaslúži. Ísť svojou cestou a nenechať sa odradiť príležitostnými neprajníkmi. S láskou im poďakovať za skúšky a ísť so vztýčenou hlavou ďalej. Aj tu zohráva veľkú rolu pokora a vďaka. Byť vďačnou za to, čo mám. Áno, vždy môžem mať aj viac, ale môžem mať aj menej.
KTO TI NAJVIAC VERIL A PODPOROVAL ŤA?
Môj manžel Peťo. Je veľkým šťastím mať niekoho, kto nepochybuje, nespochybňuje a dá takú tú pomyselnú slobodu v rozhodovaní. Vo všeobecnosti mám okolo seba iba ľudí, ktorí ma podporujú. Síce je vysoko pravdepodobné, že sa niekde skrýva aj nejaký nepodporovač, ale takých si nevšímam. Naučila som sa, že je dôležité nasmerovať svoju pozornosť na správne miesta a ľudí. Vnímať to, čo ma teší a nie to, čo ma zaťažuje.
AKÝ NAJVÄČŠÍ ÚSPECH SI DOSIAHLA?
Zobudiť sa každé ráno s vďakou v srdci, že žijem, mám okolo seba dobrých ľudí a robím, čo milujem a čo napĺňa nielen mňa, ale ovplyvňuje aj mnohých iných. Úspech je niečo tvarovateľné, čo pre každého môže znamenať niečo iné. A to je v poriadku. Pre mňa je úspechom to, že nemusím ísť na nejaké iné miesto, aby som našla to, čo potrebujem, pretože všetko je tu a teraz. Na mieste, kde práve som.
ČO ŤA NAUČIL ŽIVOT PO ÚSPECHU?
Že v každom z nás je kúsok každého z nás a niekedy stačí naozaj málo, aby to znamenalo veľa.
ČO BY SI POVEDALA DEŤOM, KTORÉ NA SVOJU BUDÚCNOSŤ NAHLIADAJÚ MOŽNO TROCHU NEDÔVERČIVO?
Buďte prítomní v daroch, ktoré máte. Život je sériou neuveriteľných zázrakov. Pamätajte, že ste jedným z nich.
---------------------------------------------------
PROJEKT HILLS SA REALIZUJE VĎAKA PODPORE Z EURÓPSKEHO SOCIÁLNEHO FONDU A EURÓPSKEHO FONDU REGIONÁLNEHO ROZVOJA V RÁMCI OPERAČNÉHO PROGRAMU ĽUDSKÉ ZDROJE.