Dubaj, SAE, marec 2022

Dubaj, den 1.

Peto mal 2 cestovatelske sny. New York a Dubaj. Ten prvy sme absolvovali pred 4 rokmi a ten druhy som tiez nemala chut, ale poviem ako je, Peto si zasluzi plnym priehrstim vsetko to krasne, po com tuzi. Zacnem tym, ze tento vylet sme mali kupeny v januari 2020. Tri dni na to mi ct oznamilo recidicu rakoviny. Prvy tyzden som uvazovala, kto pojde namiesto mna, kedze sme mali letiet v novembri a to som uz podla prognoz mala byt... teda nemala. Nuz i prisiel covid a z nim nase prebukovanie, co som uz vlastne ani neriesila, lebo sa ma to nemalo tykat. Ale nadcasovala som aj dalej a cocid svina sa stale drzal. Prebukovavali sme druhykrat, vlastne treti. Marec 2022. Prisla vojna na Ukrajine a posledne, na co som mala chut, bolo niekam ist. Ale, sedeli sme doma dva roky. Neverili sme, ze sa tohoto dozijem. A tak... sme isli./a uz preklapam na inu strunu.

Okrem toho, ze to bol Petov sen, bolo jeho snom aj letiet tym najvacsim lietadlom a s Emirates. On, co pozna kazdu skrutku kazdeho lietadla, stastny jak leco. Misko, prvykrat s nami na takomto "behacom" vylete, od rana odrataval polnoc. Lebo vtedy bude mat uz 10! Prvykrat sme mu blahozelali na letisku v Dubaji, druhykrat o 3 v noci, lebo ved v nasom case je polnoc az vtedy, potom este rano, potom o 12 kedy sa narodil a potom este o 15, lebo ved chapes, 3 hodiny dubajskeho casu su do plusu. Celkom ma to nebavilo, ale tesil sa. Co neurobis pre radost dietata. Pardon, ako on vravi, dnesnym dnom uz nie je dieta. Zlaty. Hotel. Byvame na 38.poschodi. Vysoko. Sranda. Hlavne ked sa okolo 3.30 prevazaju tot pod oknami hlucne sportiaky, ktore som doteraz videla iba na lego krabiciach. Ranajky v hoteli dobre. Hocico. Aj ananas, ktory nechuti ako ananas, aj pistacie, ktore stipu, aj mala gulocka mozarelly, klamarky, lebo sa prezliekla za divnu, faaakt divnu hrudu slaneho blata. Inak dobre. Aj paradajky a uhorky, aj to ostatne. Kava dobra. Aj voda z flase. Dobra. Po ranajkach nahodili stastny usmev a vyrazili sme na najvyssiu budovu sveta. Teda, do. Ta sa nachadza na/v najvacsom nakupnom centre sveta. Co je strasne fasa, obzvlast ked chodis po obchodoch bezne len naozaj zbezne a musis prejst 18 679 krokov krizom krazom, aby si sa dostal do vytahu, pred ktorym stoji miliarda ludi. Mi to pripomenulo Ikeu, ides kupit jednu sviecku a odides s novou obyvackou, lebo sak nekup to ked uz ides okolo. My sme teda nekupili cestou nic. Cestou tam, dodavam. Mali sme casenku na vytah. Celkom nenapadne sme sa pripojili za skupinu francuzskych turistov a chytili sme vip vlnu, takze sme cakali len chvilku. Vo vytahu cestou na 125.poschodie, mi pocas zaliehania v usiach zneli slova mojho "optimistickeho" brata, ktory mi predvcerom hovoril o tom, ako sa vytah hore raz zasekol a museli ludi vytahovat poziarnici. Uz som sa videla, jak ma tahaju zeriavom,  ale cesta bola nastastie sup sup, tak to netrvalo dlho. Hore to bolo ako hore. Videla som oblaky, more v dialke, budovy naokolo a pust. "No, tu asi hriby nebudu rast," ozval sa Misko. To nevymyslis. Hned po prichode nas stiahli k nejakej stene, ze dajte nohu hore, pozrite sa hentam, teraz urobte toto a my jak cvicene opice sme to robili. Ale ze vsetci. Fakt cele 125.poschodie. Jednobunkovci. My. Henti Dubajcania vedia zarabat. Ukazu Ti straaaasne mega super tuti fruti fotky ako stojis na hrane, ohnostroje Ti buchaju okolo hlavy a potom baba odpovie na otazku o cene a ty nevies, komu viac zaondiava. Jedna fotka 80€ v prepocte. Sme najprv chceli 5. Kusov. Haha. Neneneeee. Ale magnetky mali pekne, aj siltovky. Sme Miskovi jednu kupili, lebo sme, teda ja, pred sezonou vsetky odlozili do ciernej diery. Najvyssia budova na svete je... vysoka. Sklo a ocel. Akoze, chod a zisti, ze si vysoko, lebo si. A potom zlezes dole a pozeras, ze jeeeej, tam som bol. Vysoko. A potom zasa zides rovnakym vytahom rychlostou 64km/hod dolu a si dolu. Pekny pocin stavitelov, nie, ze by na tom zalezalo. Niekde ta najvyssia byt musi. Kym niekto nepostavi vyssiu... po ceste dolu hladas vchod do akvaria, v rovnakej budove najvacsieho obchodneho centra na svete, prejdes dalsich 14539 krokov, nasraty, na keru rit to je take velke, lebo sak na opacnom konci to je. A ty cestou stretnes dalsie magnetky a hrackarstvo, v ktorom si Tvoj syn kupi, lebo moze, lebo dostal od dedka vreckove na uplne hocico, futbalovy album, asi piaty, a balicky futbalovych karticiek. Moze hocico, opakujem. A on si kupi asi miliontu karticku. Lebo mozem, maminka, vies. No lebo v All toys nemozes ty vole. Ale nevadi, asi 24 minut nehovoril, ze sa mu uz nechce a bolia ho nozicky. Po dalsich 7 hodinach sme nasli vchod do akvaria. Teda, bolo to asi 30 minut, ale zdalo sa ako vecnost. Zrazu sa pred nami vynorila velka stena s rybickami. Zraloci, raje a tak. Akoze, to bolo dobre. Totalna haluz. Tunel, v ktorom ides a okolo Teba plava vselico. Inak, ak budem mat nocne mory, urcite v nich budu raje. Pozrite si fotky z dnesneho dna. Oni maju tvar a pozeraju sa. Radsej som nenatocila ako sa skeria. A ten lexaurin co mi dala doktorka na vysoky tlak som naozaj nezacala brat. Akvarko odporucam. Ale nechodte nan z Burj Khalify alebo naopak. Umru vam nohy. Mne umrel palec na lavej. Uvidime, co zajtra. Fontana vedla Burj Khalify lomeno Mall (nie Bory ale to najvacsie na svete) dobre. Mile. Voda. Strieka. Hudba hra. Cakas hodinu, prinajlepsom pol, ale my sme celu, lebo sme si sadli s Miskom na zem a odmietali sa pohnut dalej. No a teda, nech to zdramatizujem... napatie stupa, miliarda ludi vsetkych narodnosti v ocakavani kulturneho zazitku. V hlbke svojej duse pocujem buchat palicky na bubon, stupnujuc hlasitost a rychlost. Bum bum a je to tu! Srdce bije, trieska, plieska, svisti, pisti, radost velka. Prask voda tancuje hore dole sem a tam, slahne Ti do tvare cez jemny vanok a ty s davom, jednobunkovec, vydavas zvuky "ooo" "ooo". Tri minuty. Rovne. Tri.  A hudba utichne, voda zmizne a ty sa poberies prec, lebo ved co tam budes. Dobre, treba vidiet, ale pojdeme to ocihat aj v tme, mozno pride waw efekt. Taxiky stoja menej ako v Bratislave, asi o polovicu. Chodit treba takymi srandovnymi farebnymi. Platite vsade kartou, ale ak si chcete vylisovat peniaztok na top of the burj alebo v akvariu, potrebujete ich keš. No. Co som ocakavala v NY na Manhattane a nedialo sa, vidim tu. Frajerov na farach, pipky s krizami vonku, tlupy hlucnych ludi, obleky, kravaty, opatky, Luivitonky a zmes voni vsehodruhu. Krajina neobmedzenych moznosti, dnes si zmyslia a zajtra to maju. Vsetko najvacsie, najvyssie, system aj v kolecku na vytahu. Vecerne kupanie v bazene som vynechala, pri 17 st po zotmeni sa budem fakt radsej iba tesit, ze tu s nimi som. Zajtra si Misko vypytal akvapark. Samozrejme najvacsi na svete. Ze si da langos, lebo ved na kupaliskach su. Prvy den ,koniec hlasenia.

Dubaj, den 2.
Je teplo. Asi 25 stupnov, pocitovo 52. Mam pocit, ze jem piesok, tak mam sucho v krku. I tak dobre. Ideme sa kupat na palmovy ostrov do akvaparku, najvacsieho na svete. Uz ma nebavi pisat, ze vsetko je tu najvacsie, ale tak ak by ste nahodou nevedeli, tak aby ste nahodou vedeli. Vchod slusny, nechce sa vam ist dalej uz po 15 obchode, okolo ktoreho musite prejst aby ste sa dostali ku kasam a ak uz nahodou mate kupeny online listok, tak oproti kasam k tym papierovym naramkom, ktore vam daju. Mila teta za okienkom s laskou ponukla prednostne pravo nestat v radach za 80€ na osobu, co sme s laskou odmietli. Po polhodinovom hladani nejakeho miesta, kde by sme my neboriaci zlozili aspon tasku s uterakmi a opalovakom sme nasli jedno volne lehatko a dalsiu hodinu sme hladali bazen, kde by sme sa mohli supnut a blbnut. No nenasli sme. Miskove sklamanie bolo vacsie o poznanie, ze nielen, ze nemaju bazeny, ale ani langos. Langos sme mu vysvetlili, bazeny sme nepochopili ani my. Pre fanusikov toboganov od vymyslu sveta to tu musi byt ako splneny sen, ak si zaplati tych 80€, inak bude cakat na kazdy tak tristvrte hodinku. Skoro jak v Jasnej na vleky. No a my sme si nezaplatili a ani cakat sa nam nechcelo. Takze sme stravili cely den splavovanim na kolese/dvojkolese, ktore vas unasa po prude, obcas vezme do pereji, obcas bezpecne oplieska o steny, obcas vyhodi zo sedla. Peta raz vyhodilo, nas s Miskom nastastie nie. Esteze mam taku rit, ze som sa nou zapasovala dostatocne dnu a drzala stabilitu. Po dvoch koleckach sme sa vydali, nedalo nam to, krizom krazom cez akvapark hladat ten nejaky bazen, lebo ved bez bazenu? No veru bez. Tak sme zaparkovali v mori, kde sme dve hodiny chlacholili Miskove sklamanie a hladali muslicky. Bol smutny, lebo chcel skakat v bazene a hadzat si s nami lopticku. Ale muslicky mu to vynahradili a dobry obed tiez. Dali sme si este nejake to kolecko v kolesach a po 7 hodinach (fakt neviem ako ubehli)sme sa pobrali het. Moja predstava o tom, ako budem sediet na kraji bazena, hompalat nohami vo vode a citat knihu, mi prisla zabavna. Tak si to vyskusam v lete u nas na Rosnicke. Co uz.

Dubaj, den 3.
Lavu nohu mam zodratu po ucho, pravu po rit. A zabudla som si doma masticku na ulavu a hreben. Nie, ze by to spolu suviselo, ten hreben mi prave napadol. Asi ho nepotrebujem. No. Dnes super den. Rano sme si povedali, ze dame pianko, zlahka, nech Kaťa nepicne. Akoze nebudeme vela chodit a budeme vela oddychovat. Co vam poviem, do hotela sme sa vratili po 11 hodinach a myslim na Einsteina a jeho Teoriu relativity... Nuz ale, fakt super den. Povodne sme chceli ist na Expo, ale to dame az zajtra, takze dnes sme sa po ranajkach vybrali do starej casti Dubaja. To bolo pekne! Fakt! Aj tavu sme stretli, dokonca dve. Aj na lodku sme isli, a zdala sa nam lacna, ale ked nas iba previezla na druhy breh, pochopili sme. V ramci setriaceho rezimu mojho palca na lavej a uz aj na pravej nohe, sme si zaplatili hodinovy okruh huciacou lodkou po dubajskej zatoke. Zazitok paradny! Asi 80rocny panko sedel, stuchal do mobilu a kormidloval nohou. Nie, ze by bol bezruky. Mal ich obe, ale mobil ho nepistil. Bala som sa prvych 15 minut, lebo sa skoro vobec nepozeral pred seba a teda ze sme tam neboli jedina lodka, potom som sa zacala modlit a odovzdala som nas osud. Po hodine som sa tesila, teraz neviem, co z toho, ze sme uz na pevnine alebo zo zazitku. Kazdopadne, tesila. Po obediku v restauracii pri rieke, kde bola asi miliarda cajok a nas usadili ku roznemu stolu som cakala, kedy ktora preleti ponad nase hlavy a okadi nas. Tiez zazitok. Ponad hlavy neleteli, ani nas neokadili. Ale bola by sranda. Nie, ze by som si to pytala. (Spomenula som si na jedneho holuba na Postovej, ktory ma nemal rad a vzdy ma oondial, ale ze vzdy.) Mali sme prijemny medzicas, tak sme zamierili do Dubai frame, ramu obrazu vysokemu 150m, jasne, ze najvacsiemu na svete. Jedine, co mu chybalo, bol moj obraz. Skromne. Chodili sme tam hore po skle, fuj zvlastny pocit ked kukas pod seba. Zazitok mozgu. Po nom sme isli do parciku v areali, kde Miska stipla arabska osa alebo vcela  alebo ky das to bol, ale jak napuchlo tak odpuchlo. Este sme posedeli, pokecali a isli pozriet tu nocnu fontanu a Burj Khalifu. Ze nebudeme oneeee a dame tomu sancu. Veza vysvietena, palmy vysvietene, budovy vysvietene, citila som sa ako pocas adventu na Korze. Az na tie palmy, tie tam nemame. A tiez nie take teplo, o 22 vecer tu bolo 25. Ouje. Vratme sa ku fontane. Cakali sme na tie 3 minuty. Prisli, prisli, prisliiii! Okolo tie svetielka, viete, atmoska nahovado super, romantikus uplne, ani ta miliarda ludi nevadila. Misko sa vopchal dopredu aby videl, ja nalepena na nom, mobil v ruke, ze nafotim, natocim, zazdielam vsetko, nadsena. Nastal okamih pravdy a moje otvorene srdce sa otvorilo este viac. Fontana zacala tancovat a z reprakov sa ozvalo Baby shark, doo doo doo doo doo doo
Baby shark, doo doo doo doo doo doo
Baby shark, doo doo doo doo doo doo
Baby shark! No a potom mommy, daddy, grandma, grandpa a mozno este nejaki rodinni prislusnici. Kto ma pozna, vie si predstavit moj bezmimicky pohlad kamsi do dialav v zmysle wtf. Ale posledne dva roky na sebe pracujem, meditujem, dycham, tak som nadychala do 100 a naspat, usmievajuc sa na Miska so zvlastnym, priam nepozorovatelnym tikom v v okoli obocia. By som napisala od srdca, ale mam tu deti. Povedala som si, ze fontana za to nemoze. Isli sme sa radsej najest a potom som dosuchala nozickami, ktore sa zacinaju dostavat do stavu beztiaze. To poznam z NY, na treti ci stvrty den uz bolo dobre, uz som si ich necitila. Zajtra poobede nas caka Expo a doobeda ostavame v hoteli. Lebo ma bazen a Misko sa chce blaznit a hadzat si lopticku... ved si ju doniesol az sem.

Dubaj, den 4.

Vraj ho mam zobudit o 7, lebo bazen nepocka. A musi sa rychlo naranajkovat, aby sa dlho, dllllho kupal. Ja pako fakt dala budika na 7. No co som komu urobila. Jasne, ze som bola jedina, ktora vstala. Kukam z okna a vidim, ze nic nevidim. Hmla jak mlieko. Ci co to bolo. Bielozltozelenokremove sedo. Take cosi. Budim Miska s tym, ze je vonku hmla. Fakt neviem, preco som mu dala hned tuto info, ale nejak som to povazovala za potrebne. On nie, spal dalej. Po niekolkych marnych pokusoch som to vzdala, napokon vstal ako kazde tano tu, o 8. Zjazdil ma jak cestu na Trnavskej, ze stratil hodinu! Hodinu v bazene. Ach. Ranajky dal sup sup a hybaj ho do vody. Darmo, je to ryba. Spokojna ryba. Cvachtal sa cele doobedie a potom sme vyrazili na Expo. V tramtarii daleko, kde uz muchy zhadzuju kridla a dalej idu pesi. Kdesi v pusti za pustou, ani neviem. Viem, ze vonku bolo asi osemdesiatpat stupnov, pocitovo asi o sto viac. Priam idealny cas na taranie sa. Nastastie pavilony boli klimatizovane, ale my sme travili vela casu mimo nich, tak to bolo jedno. Osviezalo sa vsak prijemne. Vbehli sme do Finska a Omanu a sup ho k nam. Domovina. Ach. Neviem, kto ma co proti, ved to bolo pekne. Este aj na ranajkach ma oslovila nejaka Ceska a kecala a kecala a ze blll nase pavilony ani jejich nebyl nic moc tedy, fronty se cekaji vsude na pivo, to je hruza todlec to, jsme nevedeli, ze tady se nespi pit alkohol. (No hezky.) Hned na ulici nacapena fototapeta zo Sulova s chatou, kam chodievame, to nevymyslis. A bola tam paradna interaktivna stena, kde sme s Miskom nahanali molekuly a tie sa menili nasim buchnutim. No ved sranda! Behat po miestnosti a trieskat po stene. A este sme aj auticka vytvarali dalsim buchnutim, uuuuuplna labuza! Nechapem, co sa jej nepacilo, my sme sa bavili. Aj neskor ked ukazovali krasy nasej domoviny, az mi srdce stislo. Aj sme pokecali "s nasimi", aj sme si dali najdrahsie halusky, dukatove buchticky a syr na svete, o kofole pomlcim. Ale sak, nepodpor nasich! Sme podporili. Musim doma rychlo predat aapon dva obrazy (nechcete niekto?) A sme v Dubaji a tu je vsetko naj. Vraj. Aj. Motali sme sa tam dalsich par hodin a bavili sa v tom sparne. Pred sebou mame este jeden a pol dna a ja sa fakt tesim, ze som tu, ale doma je doma. Uz sme toho presli vela, moderneho aj historickeho, ale vzdy, vzdy, vzdy si poviem, ako velmi milujem Slovensko a aka som stastna, ze som sa narodila prave tam. Ti. Teda teraz tam. Je take male, ale pritom take velke. Musi byt velke, ked je s nami vsade, kam sa pohneme. Ci?

Dubaj, den 5. 

Vlastne 6, ale prvy a posledny len cestujeme. Zistila som, ze prezijem bez hrebena, hoci sme ho dnes nasli ... to bola nepodstatna vsuvka. Rano sme prisli na ranajky a Misko si "pacol" s casnikom. "Hello Majkl, how are u?" pozeram, co to. "Sme sa skamosili," usmeje sa krpaty. Ake mile. Sedime pri stole, uvazujem, ake pocasie bude na nasom najblizsom vylete, ci 70 alebo 80 stupnov, akoze fakt je ju mrte teplo, hoci je len marec a vlastne ani nie je take teplo, ale je teplo. Berieme so sebou aj tasku na plaz, Peto vyzera ako vianocny stromcek, taky je ovesany. Cestou v hotelovom vytahu stretavame chlapika, na ktorom biela az svieti a oslovi nas: "Hey guys, u from U.S?" "No, we' re from Slovakia." "Oh, Slovakia." Uz sme sa naucili ked sa nas niekto pyta, a stavalo sa to tu pomerne casto, ze sme zadefinovali Slovensko ako "v strede Europy pri Rakusku a Madarsku", to sa chytali. Chlapik nieco zacal brblat rychlou anglictinou, viac menej sam pre seba, vidno, ze rozmysla. O par sekund vykrikne: "Hamsik!" Nase nadsenie bolo jednoznacne. A hlucne. Jednoznacne hlucne. "Also Skriniar, Milano!" A ze male Slovensko. Prd makovy. Vsade o nas vedia, vsade! Ts! Dobre to padlo, tak familiarne. Prichadzame do Miracle garden, najvacsej prirodnej kvetinovej zahrady na svete, kde sa nachadza okolo 50 milionov kvetov a 250 milionov rastlin. Tesim sa na Mickey Mousa, aj tricko som si obliekla. Stojime pred vchodom, Peto isiel kupit listky a my sa s Miskom steklime. Teda ja jeho. Zrazu pocujem "Katka?" O chvilu sa to ozve znova, este prekvapenejsie. "Katka? Katka, si to ty?" Ziram jak puk. Ona zira jak puk. Janka, spolupacientka z Klenovej, s ktorou som sa zoznamila pred 7 rokmi. Smejeme sa, obe zive, obe v Dubaji. Padneme sme si do narucia a nechapavo krutime hlavami. Pochvali sa, ze si urobila docenturu, je profkou na univerzite v Nitre. Tesim sa jak mala. Samozrejme sme pokecali a dohodli stretko, kontakt na seba mame uz dlhsie. S Petom sa na tom bavime este hodnu chvilu. Miracle garden. Ved zahrada zazrakov. Inak, zazracne bolo aj to, ze Mickey tam nebol. Asi odkvitol, zasran. Prechadzame sa v osemsto stupnoch, ale uznavam, je to nadhera. Celu dobu rozmyslam, ako v tejto prasine tie kvety vydrzia a u nas na terase kapu. Aj mam chut vziat si sadenicku, ale to uz by nebol miracle veru. Po 3 hodinach a pol litri minuteho opalovacie kremu sme sa vybrali na plaz. Je ich tu niekolko, jasne, ze sme si vybrali tu bez slnecnikov, prezliekarni a obchodov. Ale uz nam bolo tak teplo, ze som sa na tajnasa s navrstvenym oblecenim vybrala na jedine wc, kde bol ale zakaz prezliekat sa (akoze nechapem, ani tasku nedovolili tam zobrat), ale ja som s tym bez vycitiek vychcala a prezliekla sa. Hodili sme sa do mora, ktore nam ponuklo fajne osviezenie. Po nejakom case som sa vybrala do tiena posedenia budkoveho obcerstvenia, kde som narazila na dalsich Slovakov, svetobeznikov, a asi hodinku sme kecali a neskor ked som hrala s Miskom karty s nimi stravil dalsiu hodinu v rozhovore Peto. Dnes to bol velmi druzny den veru! Cas ubehol opat bleskem a nas vyhnalo zapadajuce slnko. Reku, ked uz sme pri Burj Al Arab, ten hotel v tvare plachetnice, urobime nejaku foto. Trt. Pred nou stavaju nejaku haťapaťu, za nou dalsiu a za tpu dalsou dalsiu. Tak vo fotoknihe bude iba ta, ktoru sme narychlo cvakli cestou v taxiku. Alebo si nakreslim. Alebo aj nie. Radsej Krivan. V sprche na hoteli sme zo seba zmyli kila piesku a isli na veceru do vedlajsieho hotela (boli sme tam aj vcera). Prichadzame a taka mila teta krici "Hi Majkl, how are u today? Nice to see u again!" Ten nas Miso. Multikulturalny písmejker skamoseny so vsetkymi. Ake super! Uz sa tesi domov. Na kamaratov a dedka, rodinu a les a hribiky a na Domino ako si pojde konecne po nekonecnom tyzdni zakopat a tiez zahrat florbal. O tom vlastne sniva odkedy sem prisiel. Na jednej strane si povieme ty vole, uzivaj si, uz sa sem asi nedostanes a na druhej sme vdaci, ze je stastny s tym, co ma. Chvala Bohu za to. 

Kufre mame pobalene, zajtra cesta domov. Peto sa tesi na lietadlo, co tiez robi odkedy sme sem prisli (nie, ze by chcel ist prec, ale lietadlo je lietadlo) a ako ho Misko pusti ku okienku, Misko sa tesi na dalsi diel Harryho Pottera v povodnom zneni a ja... ja sa tesim, ze som. Mne asi naozaj viac netreba. Uvazujem nad tym Mickey Mousom z kvetov. Bolo by pekne, ak by sa hviezdy dohodli a vytvorili suhvezdie. Kvety si sice krasne, ale odkvitnu. A hviezdy, tie su predsa len navzdy.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------