24dnes.sk, rozhovor z 28.7.2021
https://www.24dnes.sk/pribehy/katka-vytvorila-malovane-karty-s-citatmi-ktore-pomahaju-chorym-aj-sama-je-onkologickou-pacientkou/?fbclid=IwAR3tesvQCkkr2ojyv-hzcCRovYBAsl63wUTSfGoX5YBs9Gds15XqdAw_M7M
Katka Olíková miluje maľovanie. Jej obrazy zachytávajú prírodu, farby, život. A je onkologická pacientka, ktorá je inšpiráciou pre iných – zdravých aj chorých.
Kati, vieš ako som sa o tebe dozvedela? Hľadala som ženy – onkologické pacientky, ktoré by porozprávali svoj príbeh. A dostala som niekoľko odporúčaní práve na teba, vraj si neskutočne optimistická a na ostatných onkologických pacientov pôsobíš priam zázračne upokojujúco.
Veľmi pekne ďakujem za tieto slová, potešia, najmä, keď viem, že tak pôsobím na ľudí. Kde som našla silu bojovať? Myslím, že to prišlo ako akýsi pud sebazáchovy, i keď slovo bojovať v mojom prípade nie je to pravé. Ja totiž nebojujem. Nie v tomto zmysle slova. Naopak, verím v to, že moja rakovina prišla, aby ma niečo naučila, niekam posunula. Už ako to celé dopadne, tak to dopadne, ale vyjdem z toho určite iná. Lepšia. Ono to ide ruka v ruke s dobrou náladou, pretože ako by som si pomohla zlou? Všetko je v uhle pohľadu. Môžeš v ruke držať ružu a nadávať na tŕne, ktoré Ti popichali ruky, alebo tú ružu môžeš prijať a tŕne milovať. Ak poznáš moje Pocitníčky (kartičky s citátmi, pozn. red.), na jednej z kartičiek s mojimi obrazmi je zamyslenie: Teším sa, že prší, lebo keby som sa netešila, aj tak by pršalo. Prijmi, odovzdaj sa. Prestaň sa snažiť upokojiť búrku. Upokoj seba. Búrka prejde.
Vieš čo ľudí najviac zarazí? Keď onkologický pacient povie, že rakovina mu aj niečo dala. Prepáč, že sa tak hlúpo pýtam, ale dala ti rakovina niečo pozitívne do života?
Táto otázka je na mieste, nie je hlúpa. Vďaka rakovine som tam, kde som a som človekom, akým som síce vždy bola, ale zabudla som na to. Vďaka rakovine sa denne budím s poďakovaním na perách a v srdci s uvedomením si, že nie každý má to šťastie, že sa zobudí. A netýka sa to iba mňa, pretože som onko pacient. Nie som iná ako ostatní, ani lepšia, ani horšia. Ale to sú tie maličkosti, ktoré sú v skutočnosti veľmi dôležité. Také tie bežné veci, ktoré berieme ako samozrejmosť bez toho, aby sme zastali a uvedomili si ich. Zrazu nám prepláva pomedzi prsty deň, rok, celý život a skončíme na sklonku dní uťahaní naháňaním vlastného tieňa. Ale my tu sme na to, aby sme zastali a ovoňali kvety. Aby sme sa smiali, keď máme chuť, aby sme tancovali medzi kvapkami dažďa, aby sme si pospevovali medzi regálmi v obchode, aby sme ležali v tráve a pozorovali plynúce oblaky, aby sme sa dotkli srdca druhých tak, že sa tým svet bude meniť, aby sme sa usmievali, aj keď sa nikto nepozerá. Sme tu na to, aby sme pocítili skutočnosť. A potom ju aj žili v plnosti bytia.
Po určení diagnózy si začala maľovať obrazy. Nikdy pred tým si sa maľovaniu nevenovala?
Sú veci medzi nebom a zemou. Keby neboli, nedokázala by som namaľovať toľko krásy. A to hovorím s najväčšou skromnosťou a pokorou. Tí, ktorí ma poznajú, vedia. Niekedy mám až pocit, že privlastňovať si veci, ktoré vytvorím, je hriech. Pretože ja som len sprostredkovateľom emócií. Prenášam na plátno alebo do slova niečo, čo mi bolo dané. Kedysi dávno som namaľovala pár plátien, ale to bolo, povedzme, z nudy. Keď som však vo februári 2015 prišla z nemocnice, cítila som potrebu maľovania ako nutnosť. Najprv pre mňa ako formu denníku, osobnej výpovede, neskôr pre iných. Teraz si už spolu nažívame, naše obrazy a ja. Naše hovorím zámerne, pretože sa jednoducho vypýtajú na svet a potom do nového domova. Nemaľujem na steny, maľujem pre ľudí a tí mi dávajú úžasnú spätnú väzbu. Tieto obrazy sú odpoveďou, oázou, priateľom, svetlom, majákom. Emóciou, ktorá zabrnká na tie správne struny v duši.
Kde hľadáš inšpiráciu?
Ona hľadá mňa. Všade. Naozaj všade.
Organizuješ kurzy maľovania, tvoríš, robíš náramky, vydala si knihu… Máš veľa koníčkov, čomu sa ešte venuješ?
Aktuálne sú to online „maľovačky“, kde sa snažím s láskou viesť a ukázať každému, kto má chuť maľovať, že to vie. Keď si po 2 – 3 hodinách ľudia hladkajú svoj vlastný obraz namaľovaný na plátne, stojí to za to. Okrem toho maľujem, dávam si dokopy myšlienky na ďalšiu knihu, pripravujem druhú sériu Pocitníčkov, kalendáre na budúci rok, všetko pozvoľna, ako to príde. Nechávam si široký priestor na voľné krídla. A tým, že mám stále liečbu, veľa robím nič a len tak som. Niekedy stačí počuť sám seba dýchať.
Všetci o tebe hovoria, že si silná, inšpiratívna, motivujúca… Si naozaj taká? Si vždy silná?
Dá sa to inak. Dá. Rozhodla som sa tak. Mám dôvod byť šťastná, pretože mám úžasný život a iný by som si nepriala. Som taká bohatá, že nemôžem iné, ako denne miliónkrát ďakovať za všetky tie požehnania. A že mám rakovinu? Každý má niečo. Žijem s kartami, aké mám a snažím sa hrať tak, aby som sa vedela pozrieť do očí každému a v neposlednom rade tomu, kto ma stvoril. Ideálne s úsmevom. A či som vždy silná? Ani náhodou. Kedysi som sa tvárila, že som, ale teraz už nechcem. Teraz už chcem byť naozaj skutočná a neutierať si slzy, keď ma dojme hocijaká blbina. Lebo to som ja. A vlastne – v tom je moja sila. Že viem byť aj slabá. A prečo nie? Je okolo mňa toľko rúk, ktoré ma zodvihnú, keď budem padať, toľko povzbudzujúcich úsmevov a toľko otvorených náručí. Nemusím byť ostrovom sama pre seba. Už nie (úsmev). Veď v každom z nás je kúsok každého z nás.
Na čom momentálne pracuješ?
Bude to znieť asi inak, ako sa očakáva, ale – na sebe.